Bara

Poviedka zverejnená 07.04.2006, autor: ZRudi (hein1[zavinac]post.sk)

         

For Bara...

         Louis kričí. Kričí aj Ben. Všetci kričia, iba ja tu sedím ako blázon. Vlastne, oni sú blázni, lebo kričia, hulákajú, cez zamrežované okno von, na Mesto. Každý z nich si vybíja tlmenú zúrivosť. Iba ja odmietam. Dozorcovia, alebo vychovávatelia, na mňa nepríjemne zazerajú. Guy a Mareon sú z nich najhorší. Čakajú až aj ja vyskočím zo stoličky a pripojím sa k vrieskajúcim magorom. Potom sa víťazoslávne usmejú. Dokážu mi, že som blázon a že patrím do tejto hnusnej pakárne.
         Louis chytil mreže a trieska si o ne hlavu. Vychovávatelia to ignorujú. Už je čistý. Taký má byť. Má sa pokúšať o samovraždu. Na to tu sme. V pakárni, blázinci raz všetci zomrieme. Nie sme hodní smrti v Meste. Meste...
         Sú to už toľké týždne a ja si stále neviem zvyknúť. V tmavých uliciach Mesta som mal krídla, slobodu a Baru. Tu nemám nič. O všetko ma pripravilo práve Mesto. Keď som začal byť príliš slobodný, Mesto si zmyslelo, že sa ma zbaví. Jeden deň, jeden blbý deň stačil, aby mi zničil život. Takmer som zošalel. A skončil som v pakárni.
         Vstal som a kopol Louisa do žalúdku. Chudák sa zložil na sivú podlahu, no vďaka tomu si už nemohol rozbiť hlavu o mreže. Ešte som sa stihol pozrieť na neóny a tú trochu svetla, ktoré sa strácali vo večnom šere Mesta. Áno, v šere. V Meste nebola tma. Bolo šero. Ale vlastne, aký je medzi tým rozdiel?
         Guy a Mareon ma stĺkli obuškami a ja som sa prepadol do snov.

         Bara bola pri mne. Mala svoj krásny úsmev, žiarivé oči a úzke ruky. Všetko, čo bolo jej, bolo aj moje. Bara... Cítim tvoje bozky, cítim tvoj parfum. Tvoje dotyky na lavičke snov na Námestí. Si moja? pýtam sa sám seba po tom, čo s veselo zdvihnutou hlavou kráčaš cez trávnik a zmoknuté vlasy ti objímajú tvár. Vzápätí mi dávaš odpoveď...

         Do riti! Ten idiotský debil Louis sa na posteli nadomnou mrví a niečo škrieka. Ale ja chcem spať. Chcem Baru. Ten kretén ma obral o to jediné, čo mi po Bare zostalo. O sny a spomienky. Mám sto chutí stiahnuť ho z postele a nakopať do riti. Agresia, agresia a násilie... Musím sa udržať v normále. Som predsa normálny!? Nepatrím sem. Do tohoto blázinca. Patrím von, patrím do Mesta aby som mohol žiť svoju rebéliu. Aby som ukázal Mestu, že ma nemôže poraziť. Aby...
         Chcem za Barou. Jednoducho chcem za ňou. Patrím tam, k Bare, ktorú mi zobrali. Vlastne... Mňa vzali Bare.
         Z chodby sa ozývajú kroky. Nesú nám jedlo. Nesú nám dávku blbosti. Polievku zúfalstva. Sme ako psy, naučení na určitý čas a rituál.
         Som tak blízko šialenstvu, že stačí iba natiahnuť ruku a dotknúť sa. Dotknúť sa vyslobodzujúcej prázdnoty.
         Skončím ako Louis. Louis bol kedysi takmer určite normálny. Zavreli ho sem a prepadol sa. Stratil vôľu, stratil sám seba. Spadol na dno. Dno čoho?
         Zavrel som oči a opäť som sa stretol s Barou. Tentoraz po prvý krát.

         Ležal som na zemi a po hlave mi skákal holohlavý idiot. Jeden z Fešákov, zlatej, zbohatlíckej mládeže Mesta. Chlapec v nabúchanej bunde a modrých nohaviciach.
         Nemysli si, že sa vždy nechám takto mlátiť, to nie. Väčšinou rovno utekám. Ale keď na mňa skočí zozadu, občas ma to rozhodí a skôr než sa stihnem spamätať, už ležím na zemi a Fešák mi dupe po hlave.
         Odrazu prestal. Neviem ako dlho skákal, v podstate je mi to jedno. Už dávno som sa musel naučiť ignorovať niektoré vonkajšie vplyvy a napokon to ani veľmi nebolelo.
         Prestal a ja som otvoril oči. Práve si ho vymieňala štvorica rebelov v čiernom. Zatriasol som sa a pred očami sa mi zjavila bledá ruka. Chcela mi pomôcť. Zodvihol som zrak, aby som videl do tváre majiteľke tej ruky. Z večne upršanej tmy sa na mňa usmievala kráska. Podal som jej ruku.

         Magor Louis zoskočil z postele. Okamžite sa spomienka vytratila. Ostala pri mne iba realita. Louis, Ian, Pitt a vychovávateľ so štyrmi miskami s teplou polievkou. Položil ich na stôl a odišiel.
         V izbe bolo šero. Nikdy nám nesvietili. V Meste sa vôbec málo svietilo. To všetko zariadilo Mesto. Zo svetla sa stal nedostatkový tovar. Bolo potrebné, no bolo ho málo. A len Mesto určovalo, kedy a kde bude. Ľudia tak boli ľahšie ovládateľní, keď im niečo chýbalo. Nepremýšľali, lebo premýšľanie je podmienené dostatkom.
         Preto Mesto nenávidí rebelov. Rebeli nepotrebovali svetlo, aby rozmýšľali. Stačila im túžba a mladosť. Z rozmýšľania sa človek čoskoro dostane k nesúhlasu a rýchlo odhalí klamstvá a triky Mesta.
         Rebeli sa obliekajú do čierneho, aby ukázali, že svetla niet. Je iba temná realita. Ľudia rebelov nenávidia, lebo podvedome tušia, že niečo nieje v poriadku, ale naďalej žijú v predstieranom svete plnom klamstiev. Nechcú sa zraziť s realitou.
        
         Louis a Ian ma prebrali a s tvárami bláznov ma pozývali ku stolu, kde sedel Pitt a chlemtal polievku.
         „Poď Yves! Poď papať... Dnes nám dali dobrú polievočku... Cha cha,“ zasmial sa Louis.
         „Vlez mi na hrb Louis. Radšej sa daj do poriadku. Prečo si sa zbláznil?“ povedal som, no za stôl som si sadol.
         „Zbláznil?“ opýtal sa Louis.
         Život tu je hnusný.
        
         Samota. Vlastne nie. Je tu jeden človek. Ale vidím ho len v pondelok, stredu a sobotu. Je zo ženského oddelenia. Zvláštna Hanka.
         Bol som tu zavretý asi týždeň, dva, než ma vzali do spoločenskej miestnosti. Tam sme mohli trikrát do týždňa kresliť, čítať, pozerať televízor. Blázni sa tešili ako... ako blázni.
         Tam som sa s ňou zoznámil. Sedela za šachovnicou, hrala sama so sebou. Mlčky sa na mňa pozrela krásnymi, hlbokými čiernymi očami a ja som v okamihu vedel, že sem nepatrí. Ale nepatrí ani ku mne.
         Ostatní blázni sa na mňa pozreli, no okamžite sa vrátili k svojim bláznivým činnostiam. Ignoranti.
         Sadol som si pred dievča. Bieleho koňa dala na C3. Pohladila si čierne, nad ušami zastrihnuté vlasy.
         „Ako sa voláš?“ Tiahol som pešiakom pred kráľom. Ona ťah opätovala.
         „Ja som Yves.“ Strelcom som tiahol o tri políčka. Dievča tiahlo pešiakom pred vežou.
         „Hanka,“ povedala zvláštnym, opusteným hlasom. Okamžite ju obstúpili štyri vychovávateľky a jedna cez druhú spustili:
         „Ty hovoríš?“
         „Ako to, že prehovorila?“
         „Čo povedala?“
         „Čo si jej to povedal?“
         „Povedz ešte niečo!“
         Chudera Hanka sa schúlila do seba a ostala mlčať. Pohľad upierala na šachovnicu a ruky sa jej triasli strachom. Znova sa zakuklila do prázdnoty, do samoty. Pohľad mala zastrený, tvár strhanú.
         Nasledujúcu sobotu neprišla. No prišla v pondelok, v piatok... Začala chodiť pravidelne. Ona aj ja. Hrávali sme šach, mlčky pozerali na Mesto, alebo sa len usmievali jeden na druhého. Hovorila málo, no slova neboli nutné. A navyše by boli nápadné. Ústav je väzenie, ústav je pakáreň.
         Aj dnes ju stretnem. Teda ak predtým nezabijem Louisa.
         „Drž kurva hubu! Nemám na teba náladu Louis! Si blázon, chápeš?“ kričal som na neho. Nechápal a ďalej si búchal hliníkovou lyžičkou po hlave.
         Pitt s Ianom už dosŕkali a teraz sa na nás dvoch idiotsky usmievajú. V poslednej dobe ma tie ich zmagorené tváre rozčuľovali. To je zvláštne, lebo pred tým... Než ma zavreli, mal som bláznov rád a súcítil som s nimi. No skúste medzi nimi žiť. Zdravý medzi chorými. Šialené...
         Bojím sa, že skončím ako oni.

         Zavreli ma zdravého, no každým dňom cítim, ako vo mne narastá napätie, agresia. Raz vybuchnem a...
         Oni ma sem poslali na Očistu duše.
         To je taký špeciálny program pre pár ešte-nie-úplne-bláznov. Každé ráno sa spolu s vychovávateľmi musíme stretávať v telocvični, kde sedíme na zemi, z rádia hrá nejaká upokojujúca hudba a mi sa máme sústrediť na niečo pekné. Vraj nás to všetkých zblíži.
         Nikdy som nemyslel na nič pekné. Dokonca som nemyslel ani na Baru, len aby sa zo mňa nestal ich otrok.
        
         Pomaly dojedám aj ja. Louis zobral misky a klepe na dvere. Vie, ako to tu chodí. Vo chvíľach, kedy je relatívne normály, vravieva, že je tu zavretý už dvadsať rokov. Teraz má asi štyridsať. Zavreli ho teda keď bol tak starý ako ja.
         Nie!
         Utečiem. Musím sa vrátiť do Mesta a nadýchať sa slobody... Počkať. Budem v Meste, no v Meste nie je sloboda. Ale je tam Bara.
         Slzy.
        
         „Prečo plačeš Yves?“ pýta sa Ian.
         „Je mi smutno za slobodou. A za jedným dievčaťom,“ odpovedám.
         „Aj mne Yves. Stojí ešte Au Chat Noir?“
         Takmer som spadol na zem. Au Chat Noir?! Legendárna krčmička pre všetkých stroskotancov, ktorí v sebe majú odpor k Mestu.
         Došiel strážca a Ianova normálnosť zmizla v hmle šialenstva. Vychovávateľ vzal misky a znova odišiel. Ľahol som si do postele, zanechávajúc tak mojich bláznov samých. Tlmene sa smiali, Pitt ticho hovoril s Andree. To bola jeho vidina. Jeho sen. Mám také podozrenie, že Pitt je jediný poriadny blázon z našej izby.
         Ako sa má Bara, pýtam sa sám seba, keď ležím a hľadím cez mreže na pochmúrnu, zamračenú večnú noc nad Mestom. Možno sedí v Parku, alebo na Námestí. Alebo je doma a pozerá tie filmy. Filmy z Okraja. Filmy, ktoré nepatria do tohto Mesta.
         Nech je hocikde, smúti za mnou? Alebo na mňa už zabudla? To by bolo pre ňu najlepšie.
        Neviem, či sa vrátim. A ak, už to nebudem ja....
        
         Sadol som si k Hanke. Mali sme rozohranú partiu. Chcel som sa na ňu dívať a trápiť sa v samote. Cítim sa ako zamurovaný väzeň, ktorý objavil slamku a cez ňu sa zhovára so svojim zamurovaným susedom.
         „Ahoj,“ usmievam sa do jagavých, čiernych očí.
         „Ahoj Yves. Som rada, že ťa vidím. Zostarol si,“ povedala smutne. Šialenstvo na chvíľu ustúpilo.
         Vychovávateľky si nás už našťastie nevšímali. Zvykli si.
         „Prečo si v Pakárni ty?“ opýtala sa ma.
         Tiahol som kráľovnou a zamyslel sa.
         Prečo tu sedím?! Veď súd, či vlastne vyšetrovanie, bolo smiešne. Otázky z tmy. Ja sedím na svetle vo veľkej miestnosti a dva hlasy sa pýtali a vynášali rozsudky.

         „Veríš?“
         „Neverím,“ odpovedám bez toho, aby som sa nad tým zamyslel. Ale pokiaľ viem, aj tak nikdy som neveril.
         „Neveríš. Si vinný.“
         „Prispôsobíš sa?“
         „Nechcem byť otrokom!“ kričím zo stoličky. Laná, ktorými som zviazaný, ma režú do tela.
         „Neprispôsobíš sa. Si vinný.“
         „Ako sa obliekaš?“
         „Do čierneho. Inak ako blbci z ulice.“
         „Obliekaš sa inak. Si vinný.“
         „Aké máš hodnoty?“
         Zamyslel som sa: „Sloboda, pravda, pivo, zábava, hudba! Čierna farba a...“
         „Dosť! Si vinný!“ zakričal hlas. Prerušil ma v tej pravej chvíli. Práve som chcel skríknuť Bara. Neviem, či by som chcel žiť s pocitom, že som ju zradil.
        
         „Prečo sme tu?“ pýtam sa Hanky a v zápätí si odpoviem: „Lebo som iný. Neviem sa zaradiť do Mesta.
         „To je zlé... Ja sedím za vraždu,“ zasmiala sa.
         „Pokračuj,“ hovorím zvedavo. Asi som mal byť ticho. Neviem...
         „Celý život som musela byť ich vizitkou. Byť najlepšia. Najkrajšia. Tá úplne naj. Aj som bola. No v jeden deň som to už nevydržala. Krv!“ zasmiala sa na celú miestnosť. Vychovávateľky na nás škaredo zazerali. Louis sa rozosmial tiež a Pitt začal hlasnejšie rozprávať Andree svoju rozprávku.
         Neprekvapila ma. Šokovať, to áno. Ale neprekvapila. Jediné, čo ma zarazilo, bola skutočnosť, že žila ako tá naj... Takých som nenávidel. Moji priatelia boli väčšinou priemer alebo podpriemer. Ale čestní, rozumní a poctiví. Žiadni tupí pokrytci, ktorí aj napriek vzdelaniu nič nevedia.
         Po chvíli sa dosmiala.
         „Teba to nevzalo? Tiekla im krv! Šialená, červená krása tiekla po celom dome!“
         Prepadá šialenstvu. Musím niečo spraviť, inak mi ju zoberú. Čo? Čo?! Svet sa krúti, padám do priepasti a Mesto mi skáče po krku. Padám do oceánu krutosti, nenávisti a hnevu. Do hlbiny agresie. Cez červenú oponu vidím Baru, ako ma k sebe volá. Jej nádherné ruky. Plné telo a ligotavé, nevinné oči. Bara!
         „Bara!“ skríknem a dám Hanke facku. Pribehnú vychovávatelia, Guy a Mareon. Guy vytiahol obušok, no ja mu ho vytrhávam a udriem Mareona do nosu. Krv!
         Hanka sa nepríčetne smeje. Chaos! Vychovávateľky kričia. Guy na mňa vytriešťa oči. Hankine oči zmizli v hmle šialenstva. Zmenili farbu na červenú. Krv!
         Agresia a hnev vybuchujú v jedinej sekunde. Všetko sa točí len okolo nás. Chaos!
        Nahromadeným hnevom som kopol Guya do rozkroku. Keď sa zvalil na kolená, buchol som ho obuškom cez krk. Niečo zaprašťalo a Guy padá ako v spomalenom filme na zem. Chytám Hanku za rukáv jej odpornej béžovej blúzky a bežíme ku dverám. Boli zamknuté, no Louis ich vyrazil. Hlavou. Teraz ležal v kaluži krvi na zemi. Díval sa na mňa zdravým pohľadom.
         „Uteč mladý. Nedaj sa chytiť. Uteč z Mesta, alebo zomri. Ale nedovoľ im spraviť z teba druhého Louisa. Prosím... Sľúb mi to...“
         Hanka sa smeje.
         „Sľubujem!“
         „Aj tak je všetko len na chvíľu...“ šepká posledné slová, no tie už nemôžem počuť.

         Neviem prečo nepustím šialenú Hanku a nebežím sám. Ale niečo... Niečo sa mi na nej páči. A niečo jej dlžím... Čo?
         Bežíme prázdnymi chodbami. Zvuky krokov sa rozliehajú a zarývajú sa mi do mozgu. Každý krok ku slobode ma hádže bližšie ku šialenstvu. Bojím sa, mám hnusný strach. Hanbím sa za ten strach, no nemôžem si pomôcť. Za nami beží krvácajúci Mareon a vychovávateľky.
         Bežím poslepiačky, nikdy som v tomto krídle pakárne nebol. Ale ak sa dostanem na strechu... Ja!
         Sekundu rozvažujem, že zhodím Hanku, nech ich zdrží. Ale nie! Nebuď sviňa! Si iný než Mesto. Áno! Nesmieš byť rovnaký. Inak ťa pohltí. Pamätaj...
         Hanka sa rehoce.
         „Drž hubu Hanka!“
         „Držím...“
         Akýmsi zázrakom sme sa dostali na strechu. Silne pršalo a kvapky čerili kaluže naokolo. Neďaleké Mesto bliklo a škaredo na nás svietilo.
         Ani nie štyri metre od strechy pakárne bola strecha starej továrne. Bežíme k nej, Hanka skočila a podarilo sa jej to. Skúšam to aj ja, no pri dopade si roztrhnem hlúpe povinné tričko oranžovej farby.
         Hanka mi pomáha na nohy a Mareon na druhej strane na nás nadáva, no skákať sa mu nechce. So smiechom a pocitom slobody bežíme dole po železných schodoch. Potom von, cez okrajové štvrte, parčíky, koľajnice.
         Zastavíme sa až v Parku. Bol opustený. Tak trocha som dúfal, že ju tu stretnem. Ale môže byť aj doma...
         Lapajúc po dychu, sadli sme si na lavičku ukrytú medzi hustým porastom.
         „Hanka... Hanka, sme slobodní,“ povedal som síce klamstvo, no na tom teraz nezáleží.
         „Áno, slobodní,“ predstierala, že mi verí.
         Potom sme už nič nevraveli. Iba sa bozkávali. Plné ústa, elektrizujúce dotyky. Ako Bara, no predsa iná. Spadli sme z lavičky na trávu. Ale ona mi Baru nenahradí. Nemôže...
         Na tráve je sucho, sem sa z večného dažďu dostanú iba kvapky. Sme tu iba mi dvaja. Nikto k nám nepríde. Nik nás tu nenájde!
         „Hanka...“ šepkám.
         „Yves...“ vzdychá mi do ucha. Už tak dlho... Hanka? Bara? Tie ostatné? Kto som? Kto sú oni? A prečo som tu?
         „Miluješ ma Yves?“ pýta sa a ja viem, čo by som jej mal povedať.
         „Nie,“ odpovedám namiesto toho. Na prekvapenie pokračujeme.
         „To nevadí. Ja ťa tiež nemilujem. Ale si tu! Si so mnou a si krásny!“

         Ležal som pri Bare a pozeral na ošarpaný strop jej izby. Malý byt nás ukrýval pred Mestom, pred jeho deťmi a obyvateľmi. Zvonka k nám prenikalo ružové svetlo z neónového pútača pod oknami. Svietilo na Barine telo, na jej tvár a ruky. Spala a milovala ma. Vtedy. A dnes?
         Naklonil som sa nad ňu a pobozkal ju na bradavku.

         „Yves? Prečo som odrazu normálna?“ Hanka odlepila svoje červené ústa od mojich.
         „Odrazu? Nie drahá, nie si normálna a nikdy už nebudeš. Si blázon. Ja som sa zbláznil tiež. Vôbec mi už nezáleží na zajtrajšku. Chápeš? Naša normálnosť je iba dočasná.“
         „Dočasná?“ Tak na dočasnosť!“ a znova sa ku mne privinula. Presne ako vtedy Bara.

        
         Otvorila oči, usmiala sa a zapriadla ako mačka. Tigrica?
         „Yves...“ zašepkala tým najkrajším zmäteným hláskom, aký som kedy počul. Nebol sladký, ani drsný. No nebol ani ujačaný alebo hrubý. Nie, bol krásny. Bol Barin.
         Skôr než som stihol niečo spraviť, pár rúk ma pritiahol na jemné, úžasné telo podomnou.
         „Yves...“

         „... to nieje fér! Ja nechcem byť šialená! Nechcem sa teraz schovávať!“ kričí Hanka.
         „Musíš! Musíme. Mesto sa s nami hrá. Prijmi jeho hru, no podvádzaj. Podvádzaj kde môžeš. Falošné karty, to sú tváre. Falošné kocky sú činy. Unikaj, aby ťa nedostihlo skôr, než je to nutné. Lebo, a to si zapamätaj, vždy nás porazí. My sa iba snažíme oddialiť túto porážku. Pokiaľ máš silu, si slobodná. Vo svojom vnútri.“
         „Ďakujem. Yves?“
         „Áno, kráska?“
         „Miloval si niekoho?“
         „Dávno. Vlastne ani nie tak dávno, ale zdá sa mi to ako pred stáročiami.“
         Bara! Bara, kde si? Hľadím cez Hanku na vysoké stromy temného Mesta. Po tvári mi steká tých pár kvapiek. Alebo sú to slzy? Nie, dážď. Už za Barou neplačem. Nikdy neplačem. Je to škoda, no aj tak ju milujem. S plačom, či bez. A nemám ju. Nieje tu.
         Hankine studené a vlhké prsty ma pohladili na hrudi. Strhol som sa.
         „Som zdravý Hanka? Neviem to... Povedz.“
         „Si. Vieš, kde je tma. Myslíš na svoju lásku...“
         „To nie je láska, Hanka. To je Bara,“ povedal som ticho. „Nepochopíš to, Hanka. Ja... Ja s ňou chcem byť. Nič k nej necítim, lebo tu nie je, no predsa ju milujem. Takže k nej niečo musím cítiť... Jej dotyky. Jej slová, myšlienky. Jej oči. Dívam sa do jej očí, odkedy ma zavreli do pakárne,“ vravím rýchlo.
         „A do mojích?“ opýtala sa smutne.
         „Do tvojich?“ usmial som sa. „A kam asi tak pozerám teraz?“

         Bara leží vedľa mňa a hlasno oddychuje. Má pootvorené ústa a nádherne vykrojené pery oproti ružovému svetlu ma znova vzrušujú.

         Vstali sme.

         Prázdne, mŕtve tváre okoloidúcich. Dav pochodujúci bez rozmyslu. Ignorujú ma.
         Ležím na zemi, zbitý a sám. Dážď mi zmáča tvár, vlasy a hruď. Zalieva rany po kopancoch a úderoch. Chodník je studený, Mesto nepriateľské.
         Ách, Bara! Kde si, keď ťa teraz potrebujem? Chýbaš mi, vieš to?
         „Bará!!!“ kričím cez rozbité ústa. Na Hanku pomaly zabúdam, hoci cítim jej ruky, ktoré ma objímajú, zdvíhajú z mačacích hláv.
         „Nekrič!“ Hanka sa mi díva do tváre. Ale ja chcem Baru. Chápete všetci?! Všetci ste mi ukradnutí, pokiaľ tu nieje ona! Žijem len kvôli nej! Uvedomil som si to! Tu a teraz!
         Objal som Hanku. Všimol som si, že aj ona krváca. Rozbitý nos.
         „Krv... Krv...“
         „Čo sa to so mnou deje Yves? Je to ako... ako pokazené kino. Realita sa prekrúca. V krvi ležíš... Vracia sa mi šialenstvo... Pomôž mi Yves!“ objíma ma, tlačí sa na mňa. Sme sami, ignorujeme dav, ktorý na nás zazerá.
         Cez vodopád krvi vidím známe postavy. Rebeli. Bežia k nám. Nie, bežia preč! Prebehli okolo nás, pár pohľadov, súcit, pochopenie...
         „Stojte!“ ozýva sa krik. Zbytočne chcem bežať, nemôžem. Hanka zbledla. Polícia! Koniec.

         Vo väzení nás naložili na korbu starého nákladného auta. Hanka so mnou nebola. Išla späť do pakárne.
         Už keď nás nakladali, auto bolo z polovice plné. Sedeli v ňom spútaní blázni a Rebeli. Strhané tváre, odovzdanie. Ale aj hrdosť a posledné vzoprenie Mestu. Moje pocity boli niekde uprostred.
         Strach z toho, čo bude. No snažil som sa vyzerať hrdo. Z časti som sa aj tak cítil. Očami som blúdil po nových spoluväzňoch. Starý pán sediaci na podlahe. Dvojica šialencov. Smejú sa, na rukách reťaze, ktorými sú pripútaní na korbu. Kúsok za nimi stál vysoký rebel s prázdnym, nič nevraviacim pohľadom. A vedľa neho stála... Podlomili sa mi nohy.
         „Bara...“ trasúcim hlasom posielam do kelu všetko, čo som v sebe po celý život udržiaval. Zostala iba láska. Nič iné. Aj tak si práve uvedomujem, že končím. Ako ja, tak Bara. Sme už mŕtvi. Prečo práve teraz? Už ma ani táto otázka netrápi. Je tu Bara.
         „Bara!“ kričím a predieram sa k nej. Obaja máme na rukách putá.
         „Yves!“ vykríkne ten nádherný hlas dojato. Takmer padne, no Rebel jej pomôže vstať. Zároveň ju s ľahostajnou tvárou popoženie ku mne.
         Stretli sme sa v tomto aute. Po dlhom čase. Po dlhom čakaní. Ako duchovia, bytosti z legiend. Obaja zlomení Mestom. Odlúčení od opory. Kopaní, keď sme sa plazili na podlahe vlastnej hrdosti.
         „Bara.“
         „Yves.“
         Dva roztrasené, šťastné hlasy. Nezabudli sme na seba.
         Auto sa dalo do pohybu. Blázni a vlastne všetci na aute zvanom Cháron, nám závideli. Vedeli, aj my sme to vedeli, ako skončíme. No dopriali nám tie posledné okamihy šťastia.

         Naše posledné milovanie. Zastrčená krčma na okraji Námestia. Vietor vanúci uličkou za ňou. Ten istý vietor sa hrá s jej vlasmi. S lístím jesene.
         Dotyky hladkých, bielych rúk, červených a plných pier. Tvárí... Naše pohľady. Všetko, čo je aspoň trocha... Krásne? Nie, príťažlivé.

         Auto sa natriasa na dlažbe. Prečo? Cítiš to? Áno. Sme spolu.
         Pred Námestím Spravodlivosti nám stiahli plachtu. Z korby Chárona sme videli veľký dav, ktorý prišiiel, len aby sa na nás pozrel. Áno! Vidíte nás dobre? Stojíme s Barou v objatí, bozkávame sa a kašleme na dav. Veď načo... Za chvíľu aj tak skončíme. Neverím, teda nieje Boh a posmrtný život. Je len finálny koniec. Úplne temno bez možnosti návratu.
         „Sklamal som ťa...“ vravím ticho.
         „Ale nie... Bola to moja chyba,“ odporuje Bara.
         „Sklamal som ťa,“ pokračujem. Nevravím to jej. „Sklamal som ťa Louis. Sľúbil som ti, že utečiem.“
         „Nesklamal si ho Yves. Aj tak je všetko len na chvíľu...“ Barine oči svietili láskou, zúfalstvom no aj šťastím. Neviem, musel som mať rovnaký pohľad.
         Cháron zastal. Vystúpili sme a odkráčali po drevených chodoch hore. S Barou na seba hladíme až do poslednej chvíle. Pozerám, ako jej kat dáva oprátku, cítim pritom aj tú svoju. Dívam sa do jej očí a hľadám odovzdanosť. Nieje tam. Som v nich len ja.
         Oprátka je odrazu tesnejšia a tesnejšia. Bara sa zhupla a za okamih aj mne zmizla spod nôh podlaha. Mesto zakrútilo mnou, ja som zakrútil Mestom.

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD