Shám - Baláh

Poviedka zverejnená 13.05.2006, autor: Jheilen (Jheilen[zavinac]atlas.sk)

         Jaskynnú chodbu, do ktorej sa doteraz nepodarilo preniknúť svetlu, napĺňalo ticho s ozvenou kvapiek rozprskávajúcich sa na kamenných útvaroch. Túto rovnováhu koreňov hôr, tmy, ticha a vody, štruktúru detailov, možno snáď nevytvorili ani sily prírody. Ruka človeka necítila, jeho oko nezbadalo, ani iné zmysly nevnímali takú atmosféru podzemných priestorov. Spleť chodieb, bludisko pod horami.
        Ucelenou hladkou tmou sa predral narušiteľ. Záblesk svetla, zvuky krokov, prúdy myšlienok, nikdy nekončiace prúdy myšlienok živej bytosti:
        - ...Tu by to mohlo byť. Za touto zákrutou... Svetlo... Buď tam, prosím... Nie, zase nič. Ale, čo teraz? Čo teraz? Kam? Zle som odbočil? Myslím… Nie, dozaista nie, idem správne. Len aby... -
        Netušil, že už nemôže zazrieť svetlo medzi dvoma klenutými oblúkmi brány. Keď ňou prebehol, sutina bránu pochovala.
        Záblesky svetla sa lesknú na skalných stenách. Prechádzajú, hľadajú správnu cestu. Kroky narušiteľa sa priblížili, prešiel cez zákrutu, malý chlapec v krátkom oblečení, s lampášom v ruke. Hlboko v spleti gigantického jaskynného systému.
        Doposiaľ jasné svetlo lampáša zožltlo a sčervenelo, jeho dosvit sa zmenšil.
        - …Nie! Ešte svieť. Potrebujem ťa. Teraz nezhasínaj… -
        Nakoniec sa matné svetlo stratilo a všetko opäť pokryla harmónia tmy. So svetlom ustali aj pomalé kroky. Chodbu opäť napĺňalo ticho, dopĺňané len ozvenou kvapiek rozprskávajúcich sa na prastarých útvaroch a rýchlim, plytkým dychom mladého narušiteľa.
        - …To sa nemalo stať. Čo teraz? Som sám. Prečo som len sem išiel? Ako sa dostať preč? Bez svetla. Je zima. Trasiem sa?!… Zimou… -
        Zúfalstvo. Prenikol ho strach a panika. Až doteraz sa nestalo, aby bol tak sám, stratený. Semienko úzkosti zasiate tým, že sa stratil hlbinách, teraz vzklíčilo. Živené beznádejou tmy vyhnalo svoje úpony a dusilo chlapcovu odvahu. Do očí sa mu začali tlačiť slzy.
        - Ako ísť bez svetla? Ako? Pomoc. Pomoc! -
        „Pomoc!“ Zakričal. Odpoveďou mu bolo len echo.
        - Hlúposť. Kto by tu bol. Kto by ma počul. Nikto o mne nevie… -
        Ozvenou sa pomaly niesol tichý plač chlapca. Čupol si, pretože sadnúť nebolo kde. Strach a zima ho premohli rýchlo.
        „Poď sem.“ Ozval sa čísi hlas. Nešiel z chodby. Možno z… spoza steny. Zaznela chlapcova otázka: „Kam mám ísť? Kam…?“ Odpovedal na volanie preludu. Počuť prúdy neviditeľných sĺz.
        „Sem! Ku mne. Poď za mojím hlasom!“ Nabádal ho hlas, mužský hlas, dôverne mu známy, a predsa nevedel komu patrí.
        - …Tak predsa to nie je prelud. Nezdalo sa mi to…-
        „A… a… ako?“ Smrkne.
        „Sleduj môj hlas. Odkiaľ ide?“
        „Zovšadiaľ?…“ Odpovie.
        „Smer!“
        „Ja, ja… neviem, nie neviem…!“ Posledné slová zašepkal. Dochádzal mu dych. Zima ho už objímala, málo sa hýbal. Nechcelo sa mu všetko, nechcelo sa mu nič. Ale i tak vstal a počúval neznámeho.
        „Choď kúsok popri stene. Zopár krokov. Potom sa zastav a zakrič.“
        Malý Ryen mal problém i s tými niekoľkými krokmi. Zdalo sa mu, že na nohách mu visia centové závažia. Najťažšie bol začať, to robila tá tma. Odzbrojovala ho. Predstava bezodnej priepasti na okraji ktorej stojí. Predstava príšery, čo sa ukrýva v tme a striehne naň, alebo toho, že stratí stenu, jeho jedinú istotu v tej chvíli, to všetko mu viazlo na nohách a na srdci a obralo ho skoro aj o tú poslednú štipku odvahy, ktorú v sebe mal.
        „Musíš.“ Šepkal si „Poď!“ Zhlboka sa nadýchol a spravil krok - prvý. Nič sa nestalo. Ďalší, opäť nič… Pridŕžajúc sa oboma rukami skaly, išiel vpred. Z nohy na nohu. Každý krok sa niesol ozvenou. (Fantázia si môže niekedy s človekom zahrať nečestnú hru, keď je voči jej mámeniam takmer bezbranný.) Pár krát zakopol a oblial ho pot, hoci sa od chladu skoro triasol. A raz, keď na takej kamennej pasci skoro spadol, a pustil sa steny, stačilo mu. Popri skale sa zosunul na zem. Cítil, ako cezeň preniká chlad a vtiera sa ospalá únava.
        „Som tu.“ Povedal, nezakričal.
        „Dobre, odkiaľ ide môj hlas!“
        „Zhora? A je akýsi… tichší?!“ Začudoval sa. Hlas sa ozval znovu, no s neúprosnou naliehavosťou. Vedel, cítil jeho únavu, chlad, ktorý ho začínal ovládať. Ryen to z jeho hlasu vycítil, z jeho rozhodnosti: „Teraz prejdi na opačnú stranu chodby!“
        I tak mal strach: - …Ísť tam? Urobiť krok do neznáma? Pustiť sa? Nie to nedokážem. Nesmiem sa pustiť. Ak ju stratím, už ju nenájdem a zostanem v tme, už nebudem vôbec vedieť, kde som a ktorým smerom sa dať… Ale to neviem ani teraz. Veď som zablúdil v tejto tme. Musím tam ísť… Ten, ten hlas je dobrý, veď ho predsa poznám, je taký, taký známy. Len keby som si vedel spomenúť, komu patrí. Musím ísť. Tá zima je strašná. Musím ísť… -
        „Prejdi na opačnú stranu, inej cesty niet. Poď!“ Rozhodné slovo s mladíkom pohlo. Až ruka mátajúca v tme opäť narazila na stenu. Bez mála dvadsať metrov širokú chodbu prešiel bez ujmy. Zdalo sa mu však, že medzi stenami ležali kilometre. Tlkot srdca mu pripadal ako nie jeho vlastný. Sám nechápal, ako to môže vydržať. Ako to, že stále stojí na nohách. Aj plač ho už pred hodnou chvíľou opustil.
        Neznámy hlas sa opäť ozval: „Neboj sa. Niet sa čoho báť. Len kúsok, pár krokov a v stene je diera!“
        „Už som tam!“
        „Vstúp do tej chodby a hlavne sa ničoho neboj.“
        Ohmatal okraje. Zdala sa byť úzka, ale predsa, dalo sa ňou prejsť. Nadýchol sa a zhlboka vydýchol, ako keď sa plavec pripravuje na skok do hlbín. Vošiel do chodby. Čochvíľa zahýbala. Tiché kvapkanie vo veľkej chodbe pripomínalo ľahký dážď, tu sa však strácalo v ohlušujúcom tichu. Chodba sa zužovala. Už musel ísť bokom a tak si rozodrel kolená, ako sa nimi zapieral o drsný povrch skaly. Malé ostré výbežky rodiacich sa jaskynných útvarov nesmierne sťažovali ďalšiu cestu.
        Zrazu... v jednej ničím výnimočnej chvíli… prudko narazil. Na čele pocítil chlad a slizké vlhko skaly. Bolesť ho zaskočila. Podlomili sa mu kolená. Keby nebol zakliesnený medzi dve skaly, okamžite by sa bol sklátil k zemi. Jedine dookola rozliehajúca sa tma zakryla, že sa mu zatmelo pred očami. Už-už ho mali v pazúroch mdlobné prízraky. Jaskynná chodba, i keď ju nikdy nevidel, tancovala mu pred očami. Všetko sa točilo. Vnímal hlasy, nezreteľné, vzdialené, hoci všade bolo ticho.
        Vtedy mu v mysli vzrástla spomienka na Starého pána. Silnela, všetko okolo sa neustále menilo, no ten obraz mal čistý a pred očami. Starký naň z veľkej diaľky volal: „Vstaň a poď ďalej!“ S tým sa prebudil z čudného polospánku. Otriasol za z mdloby, vstal a išiel ďalej. Najskôr však… Bál sa nepríjemnej štipľavej bolesti otvorenej rany. Siahol si na čelo a zaúpel. Ruky mu zvlhli od vlastnej krvi. Po kvapkách dopadala na zem, nehlučne ju farbiac do červena. Opäť sa triasol. Chlad z príchuťou bolesti bol toho príčinou. Hoci všetko zahaľovala tma… s týmto nepočítal, nepredpokladal žeby… nevedel… Previnil sa neopatrnosťou, tou typickou chybou mladosti. No na druhej strane, možno práve tá mu dovolila riskovať cestu navádzanú akýmsi neznámym hlasom. Už zúfalý a unavený, plazil sa, pretože jedine to umožňoval zúžený tunel. Najskôr pod sebou ucítil blato. Holými rukami i kolenami sa doň hlboko boril. Kde je blato musí byť nutne aj voda a čoskoro tam skutočne bola, ľadová, napoly mrznúca kaluž, ktorou prešiel rovnako.
        Už nevládal spraviť jediný krok, jediný pohyb. Chodba tu stúpala a on sa prevalil cez najvyšší bod. Nevládny. Myslel na slová neznámeho hlasu, ktoré opakovali: „Niet sa čoho báť.“ Veril im. Veril mu. Prečo ho opustil?
        Pomaly, pomalinky sa začal zemskou tiažou zosúvať dolu. Nie vlastným pričinením.
        - Padám. - Uvedomil si. - Padám do prázdna! - Cítil nárazy vetra do tváre. Videl? Svetlo… hmlu…
        Posledné, čo Ryen videl predtým, než… veľkú otvorenú bielu bránu a v nej, za ňou… nemohol uveriť vlastným očiam… Shám – Baláh.

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

september 2019
PUSŠPSN
1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD