Cesta k Oltáru
Držal som sa tesne pri Pánovi a razil som mu cestu.
Nebolo to ľahké. Cisárových mužov pribúdalo a neboli to len skupinky usoplených sedliackych faganov, hľadajúcich dobrodružstvo, ktorým som za behu drtil lebky .
Nielen oni. Nájomní žoldnieri, zakalení tuctami bitiek, palácová garda od kolísky cvičená k boji, elfovia so zbraňami, ktorých zásahy ma pálili ako vriaci olej, a nad všetkými tí prekliati Synovia Slnka.
Bojovali fanaticky s pohľadom námesačníka až do úplného konca – často som musel pridať pár rán do ležiaceho tela, aby nás znenazdajky nechytilo za nohu.
Ich krv som mal všade. Lepila mi vlasy, stekala mi do očí, za krk. Porisko kladiva sa mi šmýkalo z rúk, na ktorých som mal v jednej slizkej mase všetko, čo obsahuje ľudská hlava.
Zastavil som sa, aby som si utrel ruky o plášť, pričom sa mi naň prilepil chuchvalec vlasov.
„Nemáme čas! “ vyštekol na mňa Pán (nepriatelia ho volali Achamon, ale mňa by toto oslovenie stálo život, alebo minimálne niektorú z končatín) a hodil po mne kameň.
Áno, má pravdu. Nemôžem ho zdržovať.
Je moja jediná nádej.
Nie.
Istota.
Putovali sme chodbami už skoro celý deň. Museli sme sa zakrádať ako šelmy. Labyrint roztrieštil nepriateľove sily, ale aj tak okolo nás pomaly tkali svoju sieť.
Pán sa chytil za hruď. Vedel som, že cez vestu zviera Zdroj, ktorý mal na masívnej zlatej reťazi na krku. Oltár je blízko.
Bol unavený. Ten prívesok v podobe malej vlčej lebky sa snažil nepoužívať, ale nemohol sa bez neho úplne zaobísť. Nie teraz.
„No keby si nebol taký neschopný a zvládal tých chudákov bez toho, aby som ťa stále musel liečiť, už sme tam mohli byť!“ odpoedal na môj pohľad .
Z rany na krku mi opäť začal vytekať karmínový pramienok krvi.
Tentokrát ju nezacelil. Už sa nemôže namáhať.
Zastali sme pred mohutnou bránou, obitou kovovými platňami.
Z celej sily som zatlačil na jedno krídlo. V hlave mi hučalo a na zem husto padali červené kvapky. Avšak každá myšlienka na to, čo je za bránou, mi dodávala silu. Zatlačil som ešte viac, svaly na nohách mi prudko pulzovali, až som sa celý roztriasol.
Brána sa otvorila.
„Ostávajú už len minúty, aby som vykonal obrad. Pár minút k večnosti... “ povedal Pán neprítomne. Oči mu víťazne svietili. Opäť chytil Zdroj, tak pevne, až mu zapraskali hánky.
Áno, už len minúty.
Nadýchol som sa a vstúpil.
Miestnosť bola zaliata špinavým svetlom desiatok sviečok, fakieľ a olejových lámp. Steny boli pokryté vrstvami starých sadzí, ukladajúcich sa tu snáď už od počiatku vekov a ktoré teraz úplne zakrývali pôvodnú výzdobu sály, ak tu vôbec nejaká bola.
Ale naše oči patrili Oltáru.
Stál tam, kocka z kameňa čiernejšieho ako koniec vekov, dokonale symetrická ako dobro a zlo.
Pán k nemu pristúpil a pohladil ho svojou šľachovitou stareckou rukou. Chcel som urobiť to isté, ale jediným pohľadom ma zastavil.
„No to snáď nie!“ zasmial sa a pokrútil prstom, ako keď otec karhá neposedné dieťa.
Ustúpil som od neho zatváriac sa preľaknuto a odvrátil som hlavu.
Až teraz som si všimol, že tu nie sme sami. Štyria mohutní muži s maskami Magoga na hlavách stáli mlčky v tieni pri jednom z hrubých stĺpov, ktoré držali klenbu a pozerali na nás. Museli doraziť niekoľko dní pred nami, aby pripravili Oltár.
Ona tu bola tiež. Pripútaná striebornou reťazou, sedela tam schúlená a poplašene na nás hľadela. Elfka z juhu, čistá krv dávnych čias, ktorá musela potriesniť ruky toho, kto hľadal kľúč k večnosti. Pán obetoval takmer všetkých svojich poskokov, čo mu ostali, aby ju zajal. Len mňa a týchto štyroch ešte potreboval.
Zatiaľ...
„Pristúp!“ pokynul Pán mužovi, ktorý bol najbližšie. Ten vykročil a jeho dlhý plášť pritom víril kúdoly prachu, ktorý však unavene hneď sadal zase na dlážku. Zastavil sa na krok od Pána a mlčky čakal.
Vtom sa ako blesk mihla dýka a preťala mužov krk. Krv prudko vystrekla všade navôkol, pričom zahasila niekoľko sviečok. O sekundu neskôr sa bezduché telo triaslo na zemi v posmrtných kŕčoch.
Vedel som čo mám robiť. Ako víchor som vletel na zvyšných troch a udieral.
Kladivo bolo odmala mojou predĺženou päsťou, ktorej pohladenie prinášalo smrť. Ozvalo sa niekoľko prasknutí, ktoré ešte mnohokrát zopakovala ozvena a na zem dopadli ďalšie tri telá. Myslím, že by nekládli odpor, ani keby som im dal šancu. To trocha pokazilo moju radosť z boja.
Dievča prudko dýchalo, ale inak nevydalo ani hlások. Striedavo pozeralo na nás oboch.
Pán nepovedal ani slovo, len pokynul hlavou smerom ku nej.
Odhákoval som striebornú reťaz zo steny a priniesol elfku na oltár. Moje ruky sa na jej bielom spotenom tele podpisovali krvavými odtlačkami.
Pozrel som jej do očí. Boli zúžené strachom, ale nestratila sa z nich hrdosť, ktorú si jej rod budoval tisíce rokov.
Ona nezačne kričať, ani nebude prosiť o milosť.
Akonáhle som ju položil, sálou sa začali niesť Pánove slová, zmenené ozvenou na tisíchlasý chorál.
„Večná Rieka, napájajúca Zdroj, príjmi tento prúd starej krvi...“ odriekal zo zvitku, ktorý držal v ruke. Druhou zvieral Zdroj, ktorý si zvesil z krku. Ruka sa mu kŕčovito triasla. Hlas mal krákavý a prerývaný, ako krkavec. Občas na mňa rýchlo pozrel, či som na mieste, ale neprestával sa sústrediť na zvitok.
Stál som nad dievčaťom s dýkou v ruke. Jej rúčka ma neuveriteľne pálila, každým Pánovým slovom viac a viac, ale snažil som sa nepohnúť.
Jeho hlas prešiel do chrčavého zavíjania, ako vyslovoval prastaré zaklínadlá v reči, ktorá nebola stvorená pre ľudské ústa.
Z Oltára sálal chlad, ktorý bol protikladom páliacej dýky.
Myšlienky mi vírili v hlave šialenou rýchlosťou, až zastali v jedinom bode.
Teraz!
Tie oči. Ten šokovaný pohľad. Výraz zdesenia a náhleho poznania. To bola moja odmena za tie roky.
Za tie roky, keď som bol jeho handrou, ktorou si utieral cestu pred sebou. Keď som bol verným psom, ktorý trhal na kusy toho, ktorého označil svojim pokrúteným prstom. Pes, čo sa uspokojí so sto razy obhryzenou kosťou.
Aký bol teraz smiešny. Hadovitá čepeľ dýky sa mu vlnila von z chrbta a leskla sa vo svetle sviečok. Zúfalo sa skrúcal, jednou rukou ma škriabal po tvári a druhou sa snažil nahmatať Zdroj.
Zakýval som mu ním pred očami.
„Hľadáš toto?“ zazubil som sa.
Odpovedal mi len chrčaním, pričom mu z úst hojne vytekali krvavé bubliny.
„Zra-a-dcov-ský bas-sst-ard!“ zaúpel.
Posledný krát som mu pozrel do očí.
„Je čas sa rozlúčiť, Môj Pane!“
Jemne som mu chytil hlavu do dlaní, ako boky dievčaťa pri tanci.
Rázne som nimi pokrútil a zlomil mu väz.
Jeho chrčanie utíchlo.
Jediným zvukom bol prudký dych elfky a vzdialený lomoz.
Nepriateľ nás už objavil. Synovia Slnka nás konečne zacítili.
No nič, sú pozvaní.
„Ako sa voláš?“ spýtal som sa elfky a pohladil ju po krásnych havraních vlasoch.
Vyzerala pokojnejšie, vlhké belasé oči upierala na mňa.
„ Calanea. Ty...vezmeš ma odtiaľto?“ potichu odvetila s nádejou v hlase a ďalej na mňa upierala tie okále.
Veru, so ženami som sa často nestretal....
Usmial som sa na ňu. „Áno, vezmem. Ďaleko.“
Nepriateľov bolo počuť v susednej chodbe.
Oltár bol stále mrazivý. Obrad nebolo treba začínať odznovu. Schytil som dýku.
Pochopila.
Jej krv utvorila na Oltári obrazec v tvare rozkvitnutého kvetu a pomaly presiakala do ónyxovo temného kameňa, ktorý ju nadšene prijímal.
Tisíce rokov bojov, bádania a stovky diablovi upísaných duší skončilo tu.
Sila zo Zdroja sa mi začala rozlievať v žilách, pálila ako láva, miestnosť sa mi divoko krútila pred očami. Krupobitie strieborných ihiel sa mi zapichávalo do hlavy a presýpacie hodiny času sa zastavili na zrnku agónie. Plamene sa rozhoreli jasnejšie a do nosa mi udrel zápach, ktorý vyvieral z môjho tela, neviditeľný tryskal zo všetkých pórov. Nadšene som vdychoval túto vôňu víťazstva.
Synovia Slnka rozrazili dvere a vnikli dnu. Prach sa okolo nich prudko zvíril a sadal na ich belasé plášte.
Neskoro. Hostina sa už začala...
Partneri
