Rituál prekliatych
Sobotňajšie ráno sa nieslo v atmosfére zhonu a chaosu. Dedinku ležiacu neďaleko podhradia zalievali teplé, avšak už slabšie slnečné lúče, keď sa trojica konečne vydala na hradskú.
„Niekam sa ponáhľame?“ spýtala sa Silvia, keď jej dvaja kamaráti akosi utekali pred nosom
Lukáš sa otočil a potiahol ju: „Nie. Len trochu pridajme.“
„Ale prečo? Veď hrad neutečie.“
Čiernovlasý chlapec pokrčil ramenami a uškrnul sa na Martina, ktorý sa tiež začudoval: „Čo ťa tak ženie?“
„Ja neviem. Len... Chcem tam byť čo najskôr.“
„Zvedavosť?“
„To nie. Už som tam bol.“
Martin ostal zaskočený. „Nemohol si tam byť. Hrad otvorili minulý víkend.“
Lukáš zavrtel hlavou. „Nemyslel som to tak. Keď sa pozriem tam,“ a ukázal na panelovú cestu lesom k hradu, „mám pocit, že viem, kam vedie. Akoby som tam už bol. Viem, čo je za tou odbočkou, čo tam uvidím.“
„Snívalo sa ti o tom?“
„Nie. Nechápeš. Nechaj to tak.“
Milan však ďalej naliehal: „Deja vů? Alebo niečo v tom zmysle?“
„Si vedle jak ta jedle. Ser na to, je to hovadina. Len tam chcem byť a zistiť, či je to fakt pravda. Alebo si len ja niečo namýšľam.“
„Možno-“
„Môžete spomaliť?“ ozvala sa zozadu udychčaná Silvia.
„Nie. Dosť. Zabudni na to,“ ukončil to Lukáš a zrýchlil krok, čím dal jasne najavo, že nemá záujem o ďalšiu konverzáciu, zatiaľ čo Martin počkal, kým ho kamarátka dobehla.
Keď sa dostali na panelovú cestu, Lukášovi bolo jasné, že sa nemýlil. Všetko vyzeralo tak, ako si predstavoval, hoci vôbec nevedel povedať, odkiaľ to vie. Nikdy sa o hrad nezaujímal, ani ako dieťa tu nebol.
Zabočili doprava a pred nimi sa vynorili po ľavej strane nízke kríky, nad ktorými sa nachádzalo už len trávnaté úbočie a holá skala, do ktorej bol hrad vytesaný. Prekvapením bola pre ostatných malá čistinka za lesíkom, kde stáli kolotoče, dom hrôzy a veštiareň. Lukáš nemal ani potuchy ako vedel, čo ho tam čaká.
„Hej, dá sa tu ísť aj na kone!“ Silvia ukázala na troch osedlaných hnedákov uviazaných k stromu. Vedľa nich stál chlapík v jazdeckom oblečení a dievča, pravdepodobne jeho dcéra, s hustým blonďavým vrkočom. Práve usádzala nejaké dieťa na poníka, keď k nej pristúpil Lukáš a opýtal sa, koľko stojí požičanie.
„Kone nepožičiavame,“ zamiešal sa do rozhovoru jej otec. „Za päťdesiat vás môže Lenka zobrať na kolečko okolo hradu.“
„Ale my vieme jazdiť,“ spoza Lukáša vykukla usmiata červenovlasá hlava - Silvia sa nedala tak ľahko odbyť.
„Tristo korún na hodinu.“
„Dvesto.“
„Dvestopäťdesiat.“
„Sto.“
„Stopäťdesiat za každého požičaného koňa. Už ani o halier menej!“ ukončil to koniar. „Koľko beriete?“
Silvia sa otočila na svojich kamarátov a Martin ihneď prikývol. Lukáš pokrútil hlavou, a hoci vedel jazdiť celkom obstojne, jeho myseľ už bola upriamená na iný cieľ.
„Berieme dvoch. Budeme sa prechádzať len tu naokolo.“
„Necháte mi tu občianske, jasné?“
„Fajn.“
Keď si vzali kone, červenovláska sa obrátila na Lukáša: „Kam pôjdeš?“
„Asi priamo na hrad. Stretneme sa tam.“
Martin po kamarátovi strelil pohľadom, ale nepovedal ani slovo.
On ma hľadá. Hľadá ma stále. Už príliš dlho. Nepočítam roky, nedívam sa na čas, ktorý prešiel. Len utekám a skrývam sa. Viem, že príde. Chodí znovu a znovu. Už toľkokrát... Už toľkokrát som umrela.
Prešiel hradnou bránou, kde na chvíľu zneistel, keď si od neho nikto nepýtal vstupenku ani iný lístok. Vošiel na malé nádvorie, obzerajúc si vysoké kamenné steny s malými okienkami a niekoľkými drevenými dverami. Poznal to tu ako vlastnú dlaň. Už roky sem nevkročil a teraz sa nechal unášať dávnymi spomienkami z čias, kedy hrad žil. Na krátko, akoby to boli obrazy premietané na pozadí jeho mysle, zbadal všetkých ľudí, ktorí sa za tie roky ocitli na hrade. Vojenské jednotky s hrdými veliteľmi na statných koňoch, kuchári variaci tie najchutnejšie jedlá, poslovia, pážatá a sluhovia. Ale tiež aristokracia, ktorá poctila hradného pána občasnou návštevou.
Cítil, že je doma, ale napriek tomu vedel, že nemôže ostať dlho. Bolo už pár hodín popoludní a jeho deň mal skončiť v krvi. Či sa mu to páčilo alebo nie, musel to urobiť. Nechutný rituál šialenstva a zloby, kedy on, zhnusený sám zo seba, prestával byť tým, čím bol. Opakovalo sa to stále dokola. Akoby na neho spadlo samo peklo, ktoré nikdy nevidel, hoci cítil, že plameň, ktorý ho spáli, je toto vražedné prekliatie.
Lukáš stúpal po drevených schodoch s čudesnou myšlienkou v hlave.
„Ako som sa sem dostal?“ zašepkal do ticha a tmy, ktorú pretínali len slnečné pruhy prechádzajúce cez okenné tabule.
Vôbec netušil, ako prešiel cez bránu a popri vrátnici, nepamätal si ani dvere, ktorými vošiel. Nezastal, aby sa otočil a vrátil, hoci mu to napadlo. Pokračoval ďalej v ceste, ktorú si nevybral a nebol si istý, kam vedie.
Kým sa jeho nohy zastavili v malej izbe s krbom a veľkou posteľou s nebesami, musel sa chytiť za stoličku pri ťažkom drevenom stole, aby neodpadol. Cítil, že sa niečo deje.
Zrazu sa pred ním zjavila žena. Vystúpila priamo z krbu, akoby tam predtým len stála a on si ju nevšimol. Mala na sebe šaty, ktoré určite nepatrili do súčasného storočia, a jediná vec, ktorá Lukášovi napadla, sa zhmotnila v otázke: „Vy ste tu s tou skupinou historického šermu, však?“ Lukáš z jedného okna videl ich predstavenie.
Žena na neho spýtavo pozrela, zjavne nerozumejúc ani slovu. Uprene sa mu zahľadela do očí a, vzhľadom na jej následnú reakciu, v nich musela zhliadnuť niečo strašidelné, pretože s hysterickým výkrikom ušla preč.
„Eh,“ Lukáš sa nezmohol na slovo.
Vôbec sa za ňou nemienil vydať, ale nohy ho neposlúchali, akoby ich ovládal niekto iný. Nato jeho zorné pole stmavlo a on ucítil, ako sa prepadá do ničoty.
Prišiel v tom chlapcovi. Ako mohol?! Zatiahnuť do toho nevinného človeka... Buď prekliaty, Oldrich! Peklo ťa raz príjme a budeš naveky mučený za svoje hriechy.
Nechala myšlienku plynúť, až si z nej vyvodila záver.
Skončíme tam obaja. Hriešnici.
Utekala ďalej, držiac si sukne, aby nezakopla. Šušťali ako vonku padajúce červené listy, ktoré jej pripomínali stužky krvi na ruke zvierajúcej nôž.
Už držal v rukách zbraň. Dýku, ktorú vždy nosil po boku, vojenský nôž, ktorý mu pár krát zachránil život. Žiaľ stalo sa, že nesprávne využitie ho „zachránilo“ aj pred nebom. Bol hriešnikom - vrahom.
Zrýchlil krok a pokúsil sa zahnať ťaživé myšlienky, no nešlo to. Vôbec to nešlo, nemohol sa sústrediť, jednoducho len bežal a premýšľal. Videl sa bežať po chodbe, aby sa potvrdila jeho predtucha. Tá suka, jeho milenka, ho podviedla. Mal ju rád. Svojim spôsobom ju predsa miloval, hoci ona to možno tak necítila, pretože nebola jeho manželkou.
„Ty zmija! Prečo?“
Pretože si hlupák, ak si si myslel, že mi stačí tvoja priazeň. Ja nie som žena bez vyhliadok. Chcela som manžela a domov. Je to tak veľa?
Obaja vedeli, že sú to hlúpe repliky, ktoré budú donekonečna opakovať ako herci na drevených doskách hradu namiesto divadla.
Naháňal ju snáď po všetkých schodoch, ale dohonil ju až pri strieľni na vonkajšej hradbe pod šírim nebom. Pritiahol ju k sebe a bodol. Bodol niekoľko krát, zatiaľ čo sa ona krútila v agónii bolesti a nezadržateľného smiechu. S predsmrtným úškrnom na perách mu vrátila to, čo jej on daroval, a tak jeho srdce doslova zlomila. Škrípanie ostria o rebrá jej ale pripomenulo, že to nie je len Oldrich, kto trpí. Vytiahla nôž a o krok ustúpila, zakrývajúc si rukou ústa v bezhlasnom výkriku. Len-len že sa jej nohy nepodlomili.
Šľachtic opätoval jej zdesený pohľad, a keď urobila svoj osudný krok vzad, vrhol sa za ňou, len aby mu v rukách zostal pramienok jej čiernych vlasov. Padala a rozplývala sa ako vietor, s ktorým splynula, meniac sa na chladný jesenný vánok. Srdce, ktoré prestalo biť, bolo rovnako studené.
Mladík si sadol na kamennú dlážku. Kolená pritiahol k brade a nemo sa kýval. Niečo zomrelo. Lukáš si oprel hlavu o múr a zatvoril oči, z ktorých sa rinuli slzy. To, čo sa okolo neho ovinulo, nebol strach, iba jemný dotyk nevyhnutného.
Prichádzalo to.
Niekto na neho kričal slová, ktoré nevnímal. Položil hrdzavú dýku na zem, zvesil hlavu na hruď a nechal večnosť obmývať sa okolo svojho tela.
Spal.
Partneri
