Simean

Poviedka zverejnená 29.03.2004, autor: Olaff (balthus[zavinac]centrum.sk)

         Zvykol sa tu čas od času zastaviť. Zvyčajne pár dní po splne sa objavil v Šťastnej podkove, nijak zvlášť výnimočnej nalievárni pochybnej povesti, skôr horšej ako lepšej, pobudol tu niekoľko nocí a znovu sa z našich životov na dlhšie obdobie vytratil.
        Nemožno tvrdiť, že by bol vynikal ako rečník. Pravda je taká, že nerozprával takmer vôbec. Až na pár jednoduchých viet, nevyhnutných pre jeho pobyt v hostinci. Ak však bol vo Villa Cassa niekto, komu kedy venoval viac ako len tri slová, bola to nepochybne Simean -plavovlasá pomocná sila zo zadymenej kuchyne, ktorej pohľadu nebesky modrých očí len málokto na svete dokázal vzdorovať. Jej drobná a štíhla postava sa medzi zapľuvanými stolmi putiky akoby vznášala a značne tak pripomínala ducha. Teraz mi napadá, s duchom mala Simean ešte čosi spoločné. Podobne ako duch, ani ona do tohto nečistého prostredia rozhodne nepatrila. No na rozdiel od neho nemala inú možnosť.
        Ako siroty sa jej totiž ujal starý Vlad, terajší majiteľ Šťastnej podkovy. Kedysi žoldnier v kráľovských službách, ktorého zjazvenej tvári dominovala čierna páska cez ľavé oko, sa k nej choval lepšie než ktokoľvek iný a ona mu za to bola vďačná. A tak už po niekoľko rokov drela do neskorej noci, poskakovala okolo najväčších pijanov tejto doby, stierala zo stolov pivo podradnej kvality a nechávala o seba obtierať slizké prsty sivovlasých zvrhlíkov, ktorí sem prichádzali zabudnúť na svoje vykvasené, večne nedobre naladené ženy. No po nociach, stočená do malého klbka, s dekou prehodenou cez útle telo hľadela do trámov podkrovnej izbietky a snila, že raz sa objaví princ na bielom koni...
        Tak som cudzinca toho večera opäť raz sledoval, no opäť, ako obyčajne, som nepostrehol žiadnu zmenu. Sedel, tak ako stále, v tom najtmavšom a najzastrčenejšom kúte, za okrúhlym stolom takým malým, že sa naň len sťažka vošiel cínový korbel zdobený bielym obláčikom peny. A ešte hárok papiera. Na ten si čochvíľa niečo naškrabal husím brkom namočeným do atramentu z kalamára, jediného, na lavici vedľa neho sediaceho hosťa.
        Postrehol som, ako odrazu na stole pred ním vyrástol ďalší korbel. Zodvihol zrak od papiera pripomínajúceho obrus a keď zazrel Simean, zvinul ten papier do úhľadnej trubičky. Zodvihnutie obočia určite znamenalo otázku. A keďže som od prírody hrozne zvedavý, prisunul som sa o trochu bližšie...
        'To ti dlžím,' s úsmevom prehodila Simean. Stála tam len tak, ruky založené za chrbtom, zľahka sa otáčajúca zľava doprava a zasa späť- zdalo sa, že tancuje.
        'Hm. A čím som si to zaslúžil?' zaznela najdlhšia veta, čo som od neho kedy počul.
        'Tak. Za to, ako sa ku mne správaš,' prisadla si, lakte oprela o stôl, bradu si vložila do dlaní, usmievala sa a rozkošne žmurkala obrovskými modrými očami.
        'A ako sa teda ku tebe správam?' padla ďalšia otázka, za ktorou nasledoval dotyk pier a chladnej steny korbela. Všimol som si, že z piva ubudlo len veľmi málo.
        'Inak ako oni... Nepískaš na mňa, neplieskaš ma po zadku ani nesťahuješ na kolená... Prečo?'
        Opäť ten istý pohyb obočia, opäť skrčené čelo rozorané vráskami a opäť pohár pri perách.
        'Ja viem, vždy si mi pomohol ak som potrebovala pomoc, ani som ťa o ňu nemusela žiadať...' úsmev ešte stále trvá, no zdá sa trochu kŕčovitý, aj v očiach sa začína iskriť.
        'Ďakuj mojim rodičom, nie mne.'
        'Prečo s tým neprestaneš? Prečo sa aspoň raz so mnou nerozprávaš ako muž so ženou?' drobná pästička sa vymrštila a vlhká, pivom nasiaknutá handra sa mu s mľasknutím rozprestrela na tvári. Pomaly, nevzrušene ju stiahol a s úsmevom na perách jej ju podal.
        'Alebo chceš povedať, že som ťa ako žena nikdy nepriťahovala?' túto otázku už takmer vykríkla a sprevádzal ju plačlivý podtón zvodného hlasu.
        'Prečo odtiaľ neodídeš?' odpovedal otázkou, čo pôsobilo akoby prešiel do protiútoku tejto slovnej bitky a zadíval sa jej priamo do očí.
        'Pretože môjmu princovi asi zdochol biely kôň!' odvrkla. Tentoraz to bola ona kto odvrátil pohľad ako prvý, otočila sa mu chrbtom a tvár premočenú od sĺz ukryla do dlaní.
        'Prepáč, ja...' pokúsil sa utíšiť ju, no videl som už aj úspešnejšie pokusy.
        Situácia sa začínala vyhrocovať a ja som už len čakal na to, ktorý z nich vysloví ako prvý to, čo mne bolo také jasné. A keďže moja zvedavosť o hodný kus zmocnela, posunul som drevený súdok, na ktorom spočíval môj starecký zadok o kúsok bližšie, aby...
        'Čo si jej urobil, splodenec pekiel! Prečo plače?' po pravde, hlas Krásneho Michala zapôsobil na mňa v tej chvíli dosť rušivo a myslím, že ani Simean s prišelcom nerozmýšľali inak. Čo už ale? Michal mal to plné právo, už dlho totiž po Simean túžil. No tá, ako som mal príležitosť zistiť, mala oči pre iného muža...
        'Nechaj ho Michal, on za nič nemôže,' snažila sa Simean zažehnať víchricu prv než prepukne v plnej sile.
        Pretože, videl som už iných chlapov, no žiaden z nich nevydržal Krásnemu Michalovi vzdorovať dlhšie než pár okamihov. A aj keď cudzinec nebol od Michala omnoho nižší, hmotnostný rozdiel bol viac než výrazný. Nie že by som cudzinca podceňoval, z jeho štíhlej postavy sila určitým spôsobom vyžarovala a v jeho prospech hovorila aj nepochybne vyššia inteligencia.
        No tá, aspoň podľa mňa, proti dýke ukrytej v obrovej čižme (a bojovej podpore štyroch, len o málo menej podnapitých druhov...) nesľubovala práve najväčšiu nádej na víťazstvo.
        Muž za stolom ma ale skutočne prekvapil. Pomaly, azda až príliš pomaly, sa zodvihol a čo bolo v danej situácii dosť zarážajúce, usmieval sa. Bolo to prvý krát, čo som ho videl usmievať sa naozaj od ucha k uchu...
        'Nie, prestaň! Uteč!' posledný, bez najmenších pochybností zbytočný pokus Simean ukľudniť situáciu.
        S revom, ktorý určite zanechal na teraz priam mŕtvolne tichú putiku patričný dojem, sa Michal vyrútil na cudzinca. Jeho päsť mierila priamo do tváre spokojne, takmer šťastne sa usmievajúceho a nehybne vyčkávajúceho muža.
        Nasledoval pohyb, nepostrehnuteľný nikým, už vôbec nie dvesto librovým chlapiskom, ktorého úder s plnou silou dopadol- na dosku malého okrúhleho stola, vrhnutého mužom za ním, do dráhy Michalovej päste. Začul som niečo zaprašťať a vôbec si nemyslím, že to bola doska tesaná zo storočného dubu.
        Rana, ktorá by normálneho človeka zabila sa zastavila na kuse dreva a bitkára šokovala tak, že bolesť lomcujúca zlomenou rukou nebola ničím oproti smiechu muža, ešte stále stojaceho v tom najtmavšom a najzastrčenejšom kúte za vyvaleným okrúhlym stolom...
         Tvár Krásneho Michala sa bolesťou zmenila k nepoznaniu, už sa o nej vôbec nedalo hovoriť ako o krásnej. Vyzeral, že bude zvracať, tak sa teraz skrčil. No to len jeho ruka, tá zdravá, sa ponorila do hĺbky vysokej čižmy, odkiaľ vytiahla na svetlo smoleníc dýku s čepeľou na tri prsty širokou.
        Znovu útok, znovu sila, znovu ten istý nehybný cieľ. No tentoraz už žiadny vrhnutý stôl, len zvuk rezanej látky a zvuk mäsa trhaného oceľou. Vlastne... Namiesto trhaného mäsa preťal ticho hostinca plač dýky lámanej v polovici! Skutočne, Michal nechybil, no jeho nôž sa zlomil na hrudi prišelca, presne na tom mieste, na ktoré útok smeroval!
        Avšak skôr, než som si to mohol nejako vysvetliť sa cudzinec pohol. Zovrel ruku prekvapeného Michala a krátkym, dôrazným úderom zasiahol obra pod pazuchu, Michalova ruka zostala bezvládne visieť pozdĺž masívneho tela, na čo samotné chlapisko reagovalo prázdnym pohľadom do stropu a zvalilo sa v mdlobách na podlahu z udupanej hliny.
        Krátke, ľahostajné pokrčenie ramenami cudzinca bolo nasledované pokojným ukladaním vecí do vaku doposiaľ ukrytého pod lavicou. Potom sa cudzinec pomalým krokom vydal ku dverám, kam by sa bol určite dostal, nebyť štyroch potenciálnych samovrahov...
        Prvému sa vyhol miernym pootočením na päte, na čo mu vzápätí zaryl lakeť rovno do krku. Druhý sa pokúsil o útok stoličkou na chrbát. Je potrebné povedať, že pokus bol celkom úspešný. Aspoň do chvíle, než sa stolička zmenila na kopu triesok, v ktorej skončil po podrazení nôh aj samotný útočník. Ležiac na chrbte päsť drtiacu jeho rebrá rozhodne zastaviť nemohol. Jediné, čo v tej chvíli dokázal, bolo lapať po dychu a sledovať jedného zo zostávajúcej dvojice ako letí hlavou rovno do cesty podpornému stĺpu, na ktorom sa jeho nos zmenil na beztvarú kašovitú hmotu zaliatu krvou. Posledný z útočníkov si ako jediný zachoval zvyšky triezveho rozumu a preletel dverami prv, než si cudzinec znovu prehodil vak cez rameno, pozrel sa Simean do očí, usmial sa a opustil Šťastnú podkovu...
        Pod troskami jeho stola som zazrel čosi, môjmu oku akési povedomé. Zohol som sa, zodvihol som zo zeme papierovú trubičku a rozvinul ju. Stúpol som si pod najbližšiu smolenicu a čítal...

        

        
        Nevraví nič, keď odhŕňa si z čela plavé vlasy.
        Úsmev je plachý, avšak láka...
        ...do hĺbok modrých očí. Asi...

        Mesiac čo mesiac sem za ňou prichodím.
        Je krásna, tak krásna.
        Slnku, čo svieti na ňu, priznám sa, závidím.

        Azda raz, stačí raz jediný
        pohladím ju, pobozkám.
        A obaja zostaneme na krátko šťastnými...

        

        Bez slova, s mysľou pustou ako púšte Skeldonu som roztrasenými rukami opäť premenil papier na trubičku a pristúpil k Simean, tej malej Simean, plačúcej, rukami objímajúcej kolená.
        'Tu máš, patrí to tebe, nikomu inému...' položil som jej zvitok do lona. Udivene sa na mňa zahľadela, no nebolo v mojich silách ten pohľad opätovať. Nuž ustúpil som o pár krokov a sledoval som, ako jej oči putujú po riadkoch raz, druhýkrát...
        'Prečo? Prečo mi to nikdy nepovedal?', zodvihla ku mne zrak a po lícach jej stekali slzy. Nevedel som, tak som mlčal.

        

        * * * * *

        Tej noci bolo počuť vlčie vytie na svahoch nad Villa Cassa naposledy. Pieseň svorky bola smutná, plakala pre jedného z nich, pre jedného z bratov. Znela dlho, po celú noc. Až s prvým slnečným lúčom sa bratstvo obrátilo k severu. A ako posledný, krokom pomalým a váhavým, nasledoval svorku štíhly čierny vlk...

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

november 2019
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
252627282930

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD