Volanie

Poviedka zverejnená 13.08.2004, autor: ZRudi (hein1[zavinac]post.sk)

          Z Liverpoolu sme vyplávali večer šestnásteho augusta, krátko po západe slnka. Len čo sa posledné slnečné lúče, sfarbené do oranžova, dotkli mojej neoholenej tváre, pohli sme sa. Mohutný trup lode sa dal do lenivého pohybu. Mlčky som sa díval na pochmúrne, špinavé vody prístavu. Pripomínali mi tvár mŕtvoly. Objalo ma znechutenie, hoci ešte pred chvíľou som sa tešil z dlhej, pokojnej plavby.
         Ani poriadne neviem, prečo som sa rozhodol pre tento pomalý spôsob cestovania. Mohol som si predsa vybrať lietadlo. Ale čosi ma ťahalo na more. Asi nedostatok nápadov a moja posadnutosť pre robenie hlúpostí. Alebo náhla potreba uniknúť šialenému tempu života.
         Ale aj tak, plavba na tak úbohej lodi akou Sweet Lady nepochybne bola, nemohla byť nič iné, iba náhle zatemnenie mojej, už vtedy bláznivej mysle.
        

        *

         Loď som po prvý krát uvidel až asi pred hodinou, keď som sa na ňu mal nalodiť. Stál som na móle šesť, či sedem, či koľko a ohromene som hľadel na krehkú, nízku loď s nie práve najnovším, šedivým náterom a dvoma nízkymi komínmi. Stála pred ňou rôznorodá zmes ľudí, ktorí sa na dlhší čas mali stať mojimi spolucestujúcimi. Neochotne, s hlavou zaborenou v knihe od Nietszcheho, som sa postavil do rady pred mostík. Po chvíli som však knihu zavrel. Filozofia ma nikdy nedokázala na dlho fascinovať. Radšej som si začal obzerať okolostojacich pasažierov.
         Väčšina z nich pochádzala z chudobnejších vrstiev, no boli medzi nimi aj starší manželia, ktorí si zrejme chceli urobiť netradičnú spoločnú dovolenku. Jeden z párov bol tak starý, že to možno bude ich vôbec posledná dovolenka v tomto živote. Zasmial som sa vlastnému cynizmu a Nietszcheho som strčil do batohu. Vybral som z neho radšej čitateľnejšieho Edgara Alana. Ale nedostal som sa k tomu, aby som ho otvoril.
         Upútal ma vysoký muž v čiernom obleku s dlhými čiernymi vlasmi a stuhnutou, tvrdou tvárou. Bohaté obočie vytváralo dojem, akoby sa neustále mračil a špicatý nos spolu s drahým oblekom mu dodávali snobský výraz. Pripomínal mi Francúza. Všimol som si, že vedľa neho leží na zemi veľká, takmer dva metre dlhá, drevená debna. Bola zovretá železnými pásmi. Netušil som, čo by v nej mohol mať. No niečo ma k nej ťahalo. Nedokázal som od nej odtrhnúť pohľad. Zvedavo som civel na debnu a vymýšľal desiatky hlúpostí od mŕtvoly po zlatý poklad, či kokaín.
         Keď za ním prišli dvaja starší nosiči z lode, aby odniesli debnu do podpalubia, povedal im, aby s ňou narábali opatrne, že v nej má vzácnu rodinnú pamiatku. Znova som sa zasmial, tentoraz jeho výrazu, s akým sa o debnu staral. Takmer ako o človeka. Vtedy som ešte netušil, ako blízko pravde som bol. A ako vzácna tá pamiatka bola...

         Po pár minútach som sa aj ja dostal na palubu. Odniesol som si batožinu do napodiv celkom útulnej a priestornej kajuty. Jedna čistá posteľ, kruhové okienko s výhľadom na more, dve skrine, stôl, stoličky a kúpelňa. Všetko v krásnom štýle z tridsiatych rokov.
         Umyl som sa, narýchlo oholil, a vyšiel na palubu. Nechcel som premeškať pohľad na prístav, až ho budeme opúšťať. Posledne som takto v noci videl Dover, ale to bolo už tak dávno, čo som naposledy opúšťal Britániu... Cesta domov, pohreb... V hlave sa mi zjavil obraz mojej vlasti, mojich rodičov a brata. Rýchlo som ho vypudil a nahradil spomínaním na milenky. Na tých pár pekných bledých Britiek, divoké Francúzky, červené Škótky a Írky, ktoré ma vždy priťahovali...

         Oprel som sa o zábradlie na zadnej palube a díval sa, ako sa podomnou čerí voda. Cítil som, ako celá loď jemne vibruje, ako sa motory dali do pohybu. Nasal som čerstvý vzduch, ktorý prinášal vietor vanúci od mora. Bol slaný, šteklil v nose a uvoľňoval bariéry v mojej pamäti. Spomenul som si na tisíce, väčšinou smutných vecí. Ani milenky nevydržali v spomienkach na veky. Vytratili sa do vetra. Do vetra, ktorý so sebou privial dávno zabudnutý chlad prvopočiatku života. Pach prastarého oceánu, otca. Vystriedal vôňu matky Zeme. Gaia predávala vládu oceánu.
         Na palube som vydržal až pokiaľ svetlá prístavu a celého pobrežia nezmizli v jemnej tme, ktorá zahalila more na vôkol. Iba mesiac, tá spriaznená duša, strieborný odlesk slnka, častá moja milenka opustených nocí... Iba mesiac trhal tmavý závoj svojej nevesty noci.
         Duša sa vznášala nad pustou, chladnou krajinou a hľadala teplý táborový oheň, kam by sa prichýlila na noc. Nechal som ju ešte chvíľu putovať pustinou a keď som nič nenašiel, vydal som sa do baru.
        
         Akokoľvek vyzerala Sweet Lady zvonka, znútra bola nádherná. Kedysi to bola jachta bohatého Američana, ale keď náhle zbankrotoval, bol nútený ju predať. A tak sa dostávala z rúk do rúk a na jej tele sa podpísal krutý čas. Jedine vnútro ostávalo nedotknuté.
         Bar bol zariadený v štýle tých nádherných, chrómom, sklom a zrkadlami vyzdobených
        amerických barov zo sklonku tridsiatych rokov. Štýl budúcnosti, ktorá nikdy nenastala. Štýl sci-fi rozprávok, jemný nádych bláznovstva a vizionárstva. Metropolis šialených architektov. Americká aerodynamická moderna? Takto to už niekde niekto nazval.
         Sedel som na vysokej barovej stoličke a díval sa do poloprázdneho poháriku Chivas Regal. Užíval si toho zvláštneho stavu, kedy som v akejsi harmónii s okolím. Kedy na okraji zorného poľa vidím neskutočné veci. A Chivas Regal na mňa žmurkal, volal ma do svojej ríše snov. Lákal ma na cestu. Cítil som, ako sa dakde vo mne začína rodiť nové dielo. Nová kniha. Potešil som sa. Už rok a pol som nenapísal ani riadok. Dopil som a objednal si ďalšiu. Rýchlo som ju do seba obrátil a vyšiel som z baru von. Práve sa do neho začali hrnúť prvý návštevníci a rýchlo sa napĺňal. Venoval som mu posledný pohľad, Metropolis, budúcnosť, ktorá nenastala. Prekrásna utópia...
         V kajute som vybalil papier a ceruzku a pri slabom svetle stolnej lampy som začal písať. Najprv iba tak, na skúšku. Načmáral som pár poznámok o posledných mesiacoch môjho života. Práve keď som sa začal zahrievať a rozopol si čiernobielu košeľu, niekto zaklepal na dvere. Zaklial som, lebo mi prerušil myšlienky. Najprv som chcel neznámeho poslať preč, napokon som sa rozhodol, že ho pozvem ďalej.
         „Je otvorené,“ povedal som nahlas.
         Najprv sa nezvyklo ochladilo. Do kajuty sa nahrnul chladný, strašidelný vzduch. Mimovoľne som zavrel okienko. Za chladnou vlnou vošla žena v krvavo červených šatách s obrovským výstrihom. Žena... Mala najviac tak dvadsaťpäť rokov, súmernú guľatú tvár s ostrou bradou a malým, dohora zdvihnutým nosom. Oči jej žiarili sýto zelenou farbou a čochvíľa ich skrývala za dlhými mihalnicami.
         Zostal som sedieť za stolom ako tĺk. Nemohol som sa na tú červenú krásu vynadívať. Zatvorila za sebou dvere a koketne sa o ne oprela. Spod sukne vykukli čierne čižmy a z rázporku na boku pevné stehná. Všimol som si ako je bledá a ako jej bledosť silne kontrastuje s dlhými čiernymi vlasmi, ktoré jej v divokých vlnách padali do čela a pozdĺž tváre. Neboli obyčajne čierne. Na ich čiernote v zriedkavých odleskoch vyrážala tmavo modrá farba. Vlasy. Vlasy... Rozprestreté havranie krídla. Ešte aj ten pocit zimy, aký prichádza s havranmi, tu bol.
         „Dobrý večer,“ pozdravila jemným, ale ostrým hlasom. Ešte k dovŕšeniu dokonalosti mala drobné, biele zuby ako z reklamy. A plné, mäsité pery so zvláštnym ľadovým leskom. Neveriacky som zakrútil hlavou a zložil ruku z okenného rámu, kde som ju zabudol. Obraz. To dievča je obraz. Kráska z pin-up obrázkov. Vymyslená a nakreslená šikovným maliarom, profesionálom vo svojej práci.
         „Dobrý... Prajete si?“ V tej chvíli som sa potuloval dakde v maliarovej pracovni.
         „Ach môžete mi tykať. Volám sa Charlotte,“ podala mi ruku. Prijal som ju, bola tak príjemne mrazivá, a predstavil som sa aj ja. Pomaly som sa dostával do formy. Pracovňu odvial úsmev.
         „Ten slávny spisovateľ?“ opýtala sa prekvapene. Potešila ma. Vtedy som síce až tak slávny nebol, ale bol som rád, že ma pozná.
         „Áno,“ odvetil som s úsmevom a ponúkol som jej starú stoličku z ktorej som najprv musel zhodiť kabát a kufor. „Čo si praješ Charlotte?“
         Sadla si.
         „Chcem sa s tebou porozprávať. Sledovala som ťa úž od móla. Videla som ťa aj v bare, ale bála som sa prisadnúť si. Vieš, poslednou dobou som tak sama,“ keď povedala poslednú vetu, záhadne sa usmiala a ja som sa začal potiť. V rýchlosti som si pokúšal vybaviť jej tvár, ale vôbec si na ňu nespomínam. Asi... asi nebola tak vyzývavo oblečená. Týmto naivným, ale v danej chvíli príhodným vysvetlením som nakoniec celú vec uzavrel. A začal sa s ňou rozprávať.
        

        *

         Ani som si nevšimol a boli tri hodiny ráno. Zistil som to, keď som sa náhodou zadíval na hodinky. Upozornil som ju na to, čím som prerušil veľmi zaujímavú debatu o posmrtnom živote. Ukázalo sa, že má omnoho lepšie vedomosti z démonológie, mytológie, teológie, pohanských náboženstiev a mágie než kedy budem mať ja. Otvorene povedané, väčšinu noci som ju iba počúval a obdivoval. Iba kde tu som prispel svojimi znalosťami, ktoré buď pochválila alebo priateľsky vysmiala. Hoci nemám rád, keď ma niekto vysmeje, bol som radšej, keď som sa splietol. A to až tak, že som sa pár krát splietol náročky. Nie, neurobil som to preto, že by som zo seba chcel robiť blbca. Strašne sa mi páčilo, ako sa smiala. Ako malé dievča. Zamiloval som si jej zdanlivo nevinný smiech. Behom jednej jedinej krátkej noci som poznal, že ona, Charlotte, je mojou osudovou ženou. Láskou? Nie, ženou. Na lásku neverím...
         Správala sa uvolnene, otvorene, akoby ju nič netrápilo. Akoby bola niekde inde. Tak som sa cítil ja, keď som písal. Ponorený do sveta, kde mi nič nehrozí, kde môžem tvoriť, milovať a ničiť. Kde mám neobmedzenú moc. Preto ma vždy ma ničilo pomyslenie na návrat do reality.
         „Tri hodiny? Ešte chvíľu a ja ti poviem o... O čom by si chcel počuť? Opýtala sa s úsmevom. Vôbec na nej nebola vidieť únava. Vyzerala akoby práve prišla.
         Pozrel som do poznámok, ktoré som si čmáral. Asi v polovici nášho rozhovoru som si vytiahol blok a zaznačoval si niektoré fakty, aby som ich mohol niekedy v budúcnosti použiť.
         „Niečo o zvádzaní, rituáloch plodnosti,“ mrkol som na ňu a usrkol si z kávy. Ona sa opäť záhadne usmiala, akoby vedela viac, než mi chce povedať.
         „Dobre...“ zašepkala a prisunula sa ku mne. Už dávno sme obaja sedeli oproti sebe na posteli.
         Až do svitania sme sa rozprávali o sukubách, kresťanskom pojímaní hriechu, sexu až sme prešli k pohanským sviatkom plodnosti. Vzduch bol nabitý čímsi, čo ma k nej ťahalo, volalo do priepasti večnosti. Jej ústa, celá tvár, sa pre mňa stali jasným svetlom inšpirácie v tmavom meste zabudnutia, depresie a dezilúzie, kam som zapadol na posledný rok a pol. Smädne som sa držal jej úst, hľadel do uhrančivých očí a čerpal z nej chuť do života. Cítil som sa ako znovuzrodený. Akoby som povstal z vlastného popola potom, čo som sa sám spálil na realite sveta.
         Chvíľu pred svitaním odišla. Vstala, zívla si, natiahla ruky ako niekto, kto ich mal dlho stuhnuté a usmiala sa.
         „Dúfam, že som ťa moc nevystrašila tým mojím kecaním. Niekedy si pripadám tak ukecaná. Vieš, nemám veľa možností rozprávať sa o svojich... vedomostiach.“
         „Nie, nie. Som rád, že sme sa zoznámili. Mám slabosť pre vzdelané ženy. Nevedia síce variť...“ uškrnul som sa. „...ale sú skvelé spoločníčky. Nenudím sa s nimi. A od teba som sa podozvedal vecí... To si musela prečítať hodne zvláštne knihy. Visel som ti na tvojich pekných ústach Charlotte,“ vstal som aj ja. Začal som cítiť strašnú únavu. Počas nášho rozhovoru sme načali jednu z mojich piatich vzácnych fliaš červeného vína z Talianska a teraz sa víno jemne hlásilo o pozornosť.
         „Ani nie knihy, hoci nepopieram, že som prečítala všelijaké knihy, ktoré niekto nazýva magickými. No, skôr som toho veľa zistila. Zažila zaujímavé skúsenosti... Stretneme sa až večer, dobre?“
         „Dobre,“ prisvedčil som ospalo. Zívalo sa mi. Príšerne. Charlotte ku mne prišla a s pootvorenými perami ma pobozkala na rozlúčku. Keď sa naše ústa stretli, cítil som akoby do mňa udrela ľadová búrka. Blizzard... Znova ma objal strašidelný chlad večnosti. Na krátky okamih som pocítil vzdialené svety, rozľahlosť vesmíru a života a smrti. Čosi tam, hlboko v mozgu, sa na sekundu prebudilo, aby znova zaspalo.
         Ten pocit, zmes chladu a akejsi večnosti do mňa prudko narazil a donútil ma sadnúť si na posteľ. Charlotte mi zamávala a odišla. Ale to som ja už rýchlo zaspával prikrytý perinou a vlastnou dekou.
        
        *

         Snívali sa mi divné sny unaveného človeka. Chvíľu som bol veľkým havranom a sedel som pri mramorovej buste Charlotte. Rozprával som sa s tým francúzsky vyzerajúcim mužom z móla. Debatovali sme o posmrtnom živote. Rozhovor ma nudil a tak som všetky svoje vety končil slovami: nikdy viac.
         Potom prišiel Londýn po polnoci. Jeho predmestia. Tma a lietajúce prízraky. Jeho undergroundové puby. Ľudia z rozličných subkultúr. Chaos myšlienok. Každému som dokázal čítať myšlienky. A každý na mňa kričal svoje túžby a tajomstvá.
         A samota. Samota v Nikdy – Nikde, v krajine tmy a blúdenia. Tápal som v prázdnote až sa predomnou objavila Charlotte, podala mi ruku a obaja sme sa odrazu ocitli pred bránami Niflheimu.
         Potom stojím pred bránou do neba. Sám. Cherubíni s planúcimi mečmi stoja na stráži a s obavami sa dívajú na zástup, ktorý vedie do boja Nietzsche, dávni bohovia a... Charlotte? Charlotte!
         Charlotte ako z Francúzskej revolúcie. V roztrhaných červených šatách a červeno-čiernou vlajkou. Vlajkou Anarchie. Smejem sa. A dívam sa, ako padá nebo i peklo. Ako všetci bohovia padajú z trónov. Ako strácajú moc. Dokonca aj ten váš Boh padol. Leží medzi Thorom a Ištar a vyzerá akoby ho nakreslil Effel. Zostala stáť iba skrvavená Charlotte, zopár unavených cherubínov a bitkou zmorené mýtické bytosti. Taký bol Ragnarok v mojom sne.
         A potom to tajomné volanie. Šepot z neskutočnej diaľky vekov. Z chladu zrodenia, chladu vesmírneho prachu. Nezreteľný šepot, volanie v desivej reči, príšerným hlasom. Volal ma menom. Vyslovoval ho však podivne, hrdelne a nosovo zároveň. Strach... Cítil som iba strach.
        Úplne ma paralyzoval. Zreteľne som cítil, ako sa potím. Sen sa začal pretínať s realitou. A volanie pomaly ustupovalo...
         Ďalšie sny si nepamätám.
        
        *

         Vstal som neskoro popoludní. Moje prvé kroky ma od umývadla zaviedli do baru. Chcel som nájsť Charlotte. Sadol som si k pultu a v kľude si objednal pivo. Bar bol skoro prázdny. Iba v jednom rohu sedeli traja pupkatí dôchodci popíjajúci biele víno. Oproti dverám sedel ten záhadný muž z móla. So sklonenou hlavou sedel nad pohárom absintu. Vlasy mu padali do tváre, tmavá košeľa niesla známky dlhého, častého používania. Odvrátil som od neho pohľad a mlčky som ďalej hľadal Charlotte. Nakoniec, asi po pol hodine sedenia a čakania, som sa obrátil na barmana s otázkou, či ju nevidel. Zatváril sa prekvapene a keď som mu ju opísal, záporne pokýval hlavou. Vytratil som sa teda na palubu.
         Opretý o zábradlie, bafkal som jednu z posledných cigár, ktoré mi ešte ostali od bratovej svadby spred dvoch rokov. S chaosom v hlave som pozoroval nekonečný priestor oceánu okolo mňa. Chcel som si v hlave načrtnúť približný príbeh nového dielka, ale stále tam bola Charlotte. Sedela uprostred mozgu a nepustila doň žiadne iné myšlienky. Svojím mrazivým bytím sa hlboko vpálila do závitov mojej hlavy.
        
         Do večera som ju bezvýsledne hľadal po celej lodi. Nikde nebola a nikto, koho som sa na ňu opýtal, ju nevidel. Od pobláznenia som takmer začal prehľadávať kajuty. Ale na poslednú chvíľu som sa zastavil. Vravela až večer... Tak som sa odpratal do kajuty.
         Ako ubiehali minúty a slnko padalo čoraz hlbšie, ubúdalo aj z vína. Sedel som na posteli, žalúdok chvejúci v nervozite z čakania. Čítal som R`Lyehovo písmo, zvláštnu, poničenú starú knihu, ktorú som našiel ležať na chodbe pred mojou izbou. Ničomu som nechápal a ani sa mi nechcelo nad tým rozmýšľať. Nedokázal som sa na nič sústrediť. Iba na obraz Charlotte a zvláštne volanie na hranici počutia...
        
        *

         Strhol som sa z ďalšieho bláznivého sna. Na okamih som nechápal, čo ma prebudilo. Až asi po sekunde ma dohnalo vedomie. Rýchlo som vstal z postele, knihu položil na stôl a otvoril jej dvere. Usmiala sa na mňa a úsmev som opätoval.
         „Vitaj Charlotte. Tú knihu.... tú si mi poslala ti?“ ukázal som prstom na ošarpanú knihu, krčiacu sa na rohu stola. Vyzerala tak nenápadne...
         „Ano. Myslela som, že by ťa to mohlo zaujať. Si prosil o čosi, tak som ti to tam nechala. Prepáč, ale mám taký malý problém, ktorý mi znemožňuje normálne... žiť. Teda žiť v takých podmienkach ako ty. Vieš, už niesom normálne dievča...“ rada sa záhadne usmieva. V očiach jej vtedy zahrajú také ohníky. Iba si k nim prisadnúť...
         „Žiť? Čo blázniš?“ mávol som rukou a zavrel dvere.
         „To je na dlho...“ stíchla. Znova tu bol ten chlad. Sadli sme si na posteľ oproti sebe.
         „Veď máme času a času. Do rána. A potom ďalšia noc... A ďalšia. Než priplávame do Ria, máme nocí a nocí.“
         „Nevadia ti? Tie noci?“
         „Ani nie. Mám už dlho taký sprostý biorytmus. To vieš... Vymetač barov a koncertov. Večer začína ten pravý život, až večer,“ bola to pravda.
         „Aha...“ pritakala a pozrela von oknom do tmavého sveta tam vonku. „Cnie sa mi... Cnie za tým, čo je tam vonku. Cnie sa mi za ži...“ práve vtedy sa prudko roztvorili dvere a dnu vtrhol nosatý muž. V sekunde sa rozhliadol po kajute, priskočil ku mne, jednu mi dobre vrazil do brady a kým som sa spamätal, pristála mi druhá na oko. Objavili sa také drobné, zlaté hviezdičky na šedom poli a mne prišlo zle. Od prekvapenia som sa nezmohol na odpoveď.
         Charlotte sa zhrozila, prikrčila a rukami si zakryla tvár.
         „Ty hnusná čubka! Načo sa s tebou vláčim na tejto jebnutej lodi? Aby ťa stále nebolo? Ty kurva! Padaj späť. Padaj, lebo ho zabijem!“ jačal zúrivo. Charlotte sa celá triasla od strachu, ja som sa pomaly zbieral zo zeme. Chlap ku mne prišiel, silno ma chytil za vlasy a triasol mnou.
         „Ty zmrd! Ty hnusný hajzel! Prečo mi ju berieš?!“ jačal ďalej. V jeho hlase bolo okrem hnevu počuť šialenstvo.
         „Čo?“ opýtal som sa, keď ma pustil a otočil sa ku Charlotte. Potácavo som vstal. „Kretén hnusný, vypadni! Zmizni!“
         Ignoroval ma, chytil Charlotte za zápästie a ťahal ju preč. Ešte mi daroval jednu ranu na líce, aby ma zastavil a zmizol na chodbe.
         „Neboj sa! Prídu! Zavolajú! Zavolá ťa!“ jej krik sa vytrácal do stratenia.

         O pár minút, s umytou tvárou, boxerom a strašne zlou náladou, som vybehol z kajuty. Všade bola tma. Chodba, schody na palubu... Okrem mojej kajuty sa nikde nesvietilo. Nahmatal som stenu a opatrne sa posúval vpred. Vpred mohlo byť hociktorým smerom, dôležitý bol pohyb.
         Keď som zahol za roh, uvidel som záblesk, krátke bliknutie svetla na konci chodby. Na jej konci bol vchod do podpalubia. Už viem, kam ísť. Rýchlo kráčam tým smerom, zabúdam na opatrnosť. Odrazu náraz, tupý úder do hrude. Odhodilo ma na zem, rýchlo som sa pregúľal a podkopol útočníka. Švih päsťou, rana lakťom a kopanec. Tmavá, nezreteľná postava padá ako podťatá k zemi. Ešte si pár krát udriem, kopnem. Pre dobrý pocit. Ďalej už kráčam prikrčený. Našľapujem potichu.
         Ďalší útok ma čakal o pár dverí ďalej. Prezradilo ho ťažké dychčanie, akoby s čímsi zápasil. Nečakal som na nič. Koleno, päsť do temena, druhá na tvár. Koleno, koleno a do tretice oceľová špica do rozkroku. Dávil sa, kašlal, dychčal. V tme som tápal rukami okolo zbitého a hľadal s čím zápasil.
         Pod rukami je čosi vlhké, klzké. Teplé, pevné. Človek? Príde mi zle... Tam, úplne na konci mozgu, kde sa všetko vytráca do chrbtice, sa ozýva volanie. Tajomné volanie prinášajúce so sebou ľadový chlad medzi hviezdnych priestorov. Chlad miliárd rokov, hlas Tvora - Netvora. Zreteľne vidím jeho oči. V nich vidím obrazy vodných svetov, tvorov podobným mlokom z Čapkovej knihy. Ale majú v sebe čosi viac z ľudí... alebo, uvedomujem si s hrôzou, ľudia majú v sebe čosi z nich.
         Modlia sa k príšernej, desivej figuríne vytesanej na dne plytkého oceánu. Vôkol nich drobné mäkkýše. Upierajú na mňa hrôzostrašné oči. Oči hypnotizujú, chcú mi čosi povedať. Volanie... už idem... snívam...

         Strhla ma zo sna. Pobozkala ma svojím mrazivým bozkom. Striasol ma chlad. Stáli sme niekde v podpalubí. Nechápal som, ako som sa tam dostal. V ruke som držal nôž, ona malú aladinovku, arabskú lampu.
         „Čo... čo sa mi stalo? Ako? Kde je ten smrad!?“
         „Tranz. Bol si v Jeho tranze. Volá ťa. Aj mňa. Dnes sa Ho musíme dotknúť, inak skutočne zomriem. Zomriem... Musím sa Ho dotknúť.“ Nechápal som, čo mi vraví. Navôkol niečo šramotilo, počul som, ako na trup lode narážajú vlny.
         „Kde je?“ prudko som sa otočil. Okrem tej trošky svetla zo starej lampy tu bola rovnaká tma, ako v chodbách. Niečo niekde cvaklo.
         Sfúkam lampu, strhávam Charlotte k zemi. Výstrel. Druhý. Po ňom tretí. Potom ticho.
         Plazíme sa preč od zábleskov výstrelov. Ale on ide v našich stopách. Cíti nás. Ako poľovnícky pes. Ako mocný kanec, skaza z pravekých lesov. Posielam Charlotte ďalej, sám sa ukrývam za krabicu. Ohmatám ju, niečo sa mi nezdá. Je to tá... rakva... z prístavu. Debnička, kde spal... Bohovia! Spala Charlotte! Vykríknem do prázdna. Strelec neďaleko mňa od prekvapenia vykríkne. Využívam sekundy, kedy nemôže vystreliť, naslepo sa vrhám po zvuku. Výstrel, bolesť. Úder. Bodnutie. Tresknem čelom do jeho tváre. Čosi ruplo, zlomilo sa. Strieka na mňa krv. Nezastavujem sa, bodám. Ako v amoku. Iba ako?
         V hlave, tam na konci mozgu, potichu znie volanie. Chlad. Vesmír sa dotýka rany na ľavej ruke. Škrabanec, cítim príšernú zimu. Fialové body – oči. Vypaľujú mi ranu. Revem, kričím ako postrelený tiger. A bodám, kopem a hryziem. Do tváre, krku. Stáva sa zo mňa zviera. Zviera na príkaz... Volania. Volanie!
         Vidím Mary Celeste, Cotopaxi, Atlantídu, zem Mu. Z oceánu sa zdvíha mesto Ys. Obrazy bájok, povestí a mýtov ožívajú tu, priamo predomnou.
         Vidím desiatky nemých pomníkov besnenia. Staroindické mestá zničené ohromnými bombami, uvoľnenou energiou atómu tisíce rokov, než sa do toho pekla ponorila Hirošima. Indiu vystrieda vodíkové besnenie nad Sodomou a Gomorou. Juhoamerické mestá postavené z gigantických kamenných kvádrov sa ako kocky rúcajú, rozlietajú do diaľav. Aká sila ich ničí? Čo má tu moc?
         Kľud, ticho. Iba nevýrazné vírenie na periférii zraku i mysle. Tichý šepot sa premieňa na pocity.
         Cítim volanie, nekonečnú slobodu a nekonečný, desivý priestor vesmírnych diaľav. Hviezdy, body na nebi. Body pred mojimi očami.
        

        *

         Objali ma chápadla, vytrhli z bytia, z reality, skutočnosti. V ich objatí, lebo to bolo objatie a nie zdrapnutie, som cestoval stovkami svetov. Cítil som vesmírny chlad. Vídal som obludné tvory, netvory. Dávno zabudnuté božstvá. Chápadlá a krídla. Ten... Tvor, ktorý ma volal, ma priviedol až k nekonečnu. A ja... ja pozemský hlupák, predstaviteľ namyslenej, povýšeneckej rasy, som doň pohliadol. A nevidel sa. Ani ľudí. Iba večný príbeh o zrodení a smrti. Príbeh nekonečna, skutočnosť nezmerateľných priestorov. Hviezdny prach ma šteklil v nose, ostrá, ničím neclonená žiara hviezd pálila v očiach...
        
        *

         Púšť neďaleko ruín. Ruín, ktoré nikdy nikto nenájde. Žiaden Schliemann ich nevykope z púštneho hrobu. Neexistujú pre tých, ktorým niesu ukázané. A ani tí ich už nikdy viac nemusia vidieť.
         Ležal som pred troskami toho obludného chrámu pre ktorý na Zemi niet miesta. Sála z neho chlad. Zdalo sa mi, že keď sa kútikom oka, akoby nedbalo, zahľadím do tmavého, ako noc čierneho otvoru v zemi, vidím žmurkanie hviezd a špirály galaxií. A keď som sa úplne otočil, odrazu sa zodvihol jemný vánok a odkiaľsi z veľkej diaľky mi do tváre navial jemný, ľadový hviezdny prach.
         Zodvihol som zo zeme Charlotte. Ostala studená, no to som už necítil. Ochladil som sa aj ja. Sila vesmíru, moc Jeho a premena mysle zmenila moje telo. Naše telá. Sme poznačený našim putovaním. Potrestaní za drzosť s akou sme pozreli nekonečnu do tváre.
         Vykročili sme náhodným smerom, snáď na západ. Nebolo dôležité, kam ideme. Aj tak sa o chvíľu ukáže oáza. Tá istá oáza, ku ktorej čas od času prichádzajú z púšte tajomní pútnici.
         O Sweet Lady písali ako o druhej Mary Celeste. Prázdna, posádka i cestujúci záhadne zmizli. Ani ja, tým menej Charlotte, sme na tom nechceli nič meniť. Žijeme spolu, dva... tvory s mrazivou krvou. Ani nie ľudia, ani nič iné. Obludy, vydedenci vašej rasy.
         Dnes mám iné meno, píšem do miestnych novín, občas čosi vydám. Ale...

         V hlave mi občas zaznie to volanie. Tajomné volanie mrazivých diaľav, nekonečna. Starých bytostí. Volanie chápadiel a temnej mágie. Volanie krídiel a mučených tvorov. Volanie stratených duší a šialenstva vševediacich. Volanie Cthulhu.

        
        ZRudi T.M. Hein
        Začiatok mája??? Keď som začal čítať Nekrosa-10.06.2004

        Americká aerodynamická moderna – Gibson W.
        Londýn po polnoci... J London after midnight

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

jún 2019
PUSŠPSN
12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD