Stopárka

Poviedka zverejnená 10.10.2004, autor: ZRudi (hein1[zavinac]post.sk)

          Husto snežilo, mrzlo a od hôr fúkal ostrý vietor. Cesta sa šmýkala, auto sa muselo predierať špinavou čľapkanicou. Ale tak mi treba, keď jazdím takými cestičkami. Poslednú čerpaciu stanicu som minul pred hodinou, pár minút pred tým, čo začalo snežiť. Odvtedy je tu po oboch stranách les, ktorý sa skláňa nad cestu akoby ju chcel objať. Zasníval som sa a takmer som si ju nevšimol.
         Stála, poskakovala pri ceste a mávala snáď aj nohami. Sprvoti vyzerala skôr ako vychudnutý medveď, než ako človek, nieto ešte dievča.
         Nechcel som ju zobrať. Nikdy som nebral stopárov. Počasie a jej oči, ktorých žiara sa predrala až ku mne do kabíny, ma presvedčili. Prudko som zabrzdil a takmer skončil v strome.
         Pribehla k autu, otvorila si zadné dvere a na sedadlá hodila veľkú tašku podobnú mojej. Sama si sadla na sedadlo spolujazdca. Usmiala sa na mňa zmrznutou tvárou plnou snehu a ľadu. Iba tie dve oči... Modré ako Šmoulkovia.
         „Jéééj vy ste milý! Ďakujem, ďakujem vám pekne. Myslela som, že zamrznem,“ stále sa smiala a dýchala na ruky. Keď sme vyrazili ďalej do snehovej búrky, začala si ich otierať o seba.
         „Kde vás mám vysadiť?“ ešte som si nezvykol na ten pocit, že tu so mnou je. Pocit, že vám ktosi sedí vo vani práve vo chvíli, keď si púšťate sprchu. Je to... nepríjemné? Pozriem jej do zvedavej, guľatej tváre. Pôsobí, aj napriek všetkým vrstvám oblečenia, krehko. Ako prízrak letných dní, keď sedím na zlatom poli a obilie sa vlní v slabom teplom vánku. Ibaže teraz je vonku mínus desať?
         „Neviem, kam idete vy. Ale poviem vám, kedy mi zastavíte. Idem za bratrancom. Stopujem, alebo si len tak chodím. Krásna krajina, viete?“ odpovedá až po chvíli. Pomaly si na ňu zvykám. Tak skoro?
         „Áno... je krásna,“ mumlem. Som tu prvý krát, je mi zima, auto ide ďalej iba zázrakom a navyše ten vietor. Ale verím jej, že inak tu môže byť pekne.
         „Najviac milujem vodopády neďaleko Červených skál. Boli ste tam niekedy?“ švitorí ďalej. A mne sa už nechce spať.
         „Nie? Kde sú?“
         „Pol hodinu od miesta, kde ste ma našli? Bola som sa na ne pozrieť, v zime sú úchvatné,“ predĺžila ú. „Preto som stála tak ďaleko od Jasmíninej pumpy.“
         Ach, takže tak sa volala tá čerpacia stanica. Vtom som si spomenul na všetko, čo sa rozpráva o stopárkach a vodičoch. Pozrel som na ňu. Odhalila mi profil, vcelku príjemný, ostro zakončený krátkymi červenými vlasmi. Zvláštny účes.
         „A to sa nebojíte? Sama?“ snažil som sa, aby to nevyznievalo divne. Zasmiala sa.
         „Veď by ste skúsil... Viem sa brániť. Ale vy často neberiete stopárov, že nie?“
         Pritakal som. Z vrecka na bunde vyťahujem krabičku Lucky Strike a ponúkam najprv dievča. Vezme si. Potom obom pripálim starým, štýlovým Zippom.
         „Nie,“ vydýchnem dym. „Aby som pravdu... vy ste prvá.“
         Cesta bola krivolaká a zle udržiavaná. Navyše sme boli asi jediné auto, ktoré ňou dnes išlo. Okná boli pootvorené, aby sa cigaretový dym mal kade dostať von a aby sa nerosilo predné sklo.
         „Ako sa vlastne voláte, mladá dáma?“ potom nasledovala nadávka, lebo len tak-tak som minul veľký kameň.
         Zasmiala sa veselým smiechom bezstarostného dievčaťa. Odkiaľsi z kabátiku vytiahla fľašku vodky a ponúkla ma.
         „Uá... tá je dobrá,“ striaslo ma.
         „Volám sa Bean Shidhe. Nezvyklé meno, že?“ dívala sa von, do bielej krajiny, preč odo mňa.
         „Áno,“ prisvedčil som.
         „A ty... vy?“ vodka uvoľňovala. Chvíľu som váhal. Stmievalo sa.
         „Rience. Tiež divné meno.“
         „Obaja máme divné mená. Ale to vaše je iné. Nemá v sebe silu, mýtus...“ zahihňala sa. Mala drobný, ostrý noštek na konci otočený mierne dohora a posiaty pehami. Pekne ho zvraštila.
         „Máte ešte vodku... pani Shidhe? Alebo Bean?“ okienko som stiahol úplne nadol a dýchal čerstvý vzduch. Štípal, pichal a bodal do mňa tisíce drobných ľadových nožov.
         Mala.

         Nebol som opitý. Ani ona. Ale slnko sa odrazu vytratilo. Zmizlo. Tu, v týchto lesoch, ako tvrdila, je to normálne. A navyše, snehová búrka. Zastavil som auto pri lese, za ochranou mohutného stromu a skaly. Autorádio prestalo chytať vysielanie už veľmi dávno. Tak som dal dnu jednu z kaziet, Black Sabbath. Bean a ja sme vodku takmer stiahli a vyfajčili k nej celú jednu krabičku drahocenných Lucky Strike. Ale bolo nám príjemne. Zaspali sme s hlavami opretými o seba.
        *
         Bohyňa Sneh nepoľavila. Zasypávala zem centimetrami a centimetrami drobnej bielej krásy. Vietor, jej milenec, sa s ňou hral po celú noc, milovali sa vysoko na oblohe, ktorá patrí iba im, bohom počasia. Zrodili mocnú búrku, dcéru Snehu a Vetra. Silnú a bezcitnú.
        *
         Zobudil som sa na príšernú zimu. Úplne sme nezavreli okná a tak nám dnu vošiel chlad. Opatrne zložím Bean (nerozmýšľam nad tým, ako sa v skutočnosti volá) na spolujazdcove miesto a vyjdem von. Popreťahujem stuhnuté telo, ponorím hlavu do záveja. Prestalo snežiť a aj vietor sa upokojil.
         Zobudila sa až po tom, ako som si umyl zuby a vyfajčil rannú cigaretku. Pozrela na mňa cez stiahnuté okienko a usmiala sa od ucha k uchu.
         „´bré ráno, Rience!“ zakývala mi. Rozstrapatené vlasy, ofina padajúca na čelo a kde-tu až do očí. Modrých ako číra obloha nad nami, nad lesom. Jasne červené pery.
         „Dobré, Bean. Umyjete sa? Roztopil som a prevaril trocha snehu,“ ukazujem na malý ale šikovný vojenský varič stojaci na skale vo výške očí.
         „Áno, ďakujem,“ teší sa. Vzápätí sa obracia na zadné sedadlá. Čosi dlho hľadá vo svojej taške. Opieram sa o strom, pozorujem ju a lenivo fajčím. Dúfam, že auto naštartuje...

         Naskočilo na druhý pokus. Bean voňala, ja som sa cítil fajn. Krajina okolo cesty sa trblietala v jasných lúčoch slnka. Občas niekde zo stromu spadol kus snehu na cestu pred nami. Cestu...
         Auto sa predieralo vysokým snehom, ktorý našťastie do veľkej miery nočný vietor navial na záveje pri ceste. Ale aj napriek fujavici ostala na ceste poriadna dávka snehu.
         „Vy ste odtiaľto, Rience?“ prerušila dlhé ticho stopárka.
         „Nie. Viac z juhu. Tam, pri mori, je malá dedinka. Tam som sa narodil. A s radosťou odtiaľ zmizol. Nieje nič nudnejšie ako dedina,“ divím sa, ako rýchlo jej prezrádzam také veci.
         „Možno jej krivdíte. Sama som z dediny. Z dedín. Vyrastala som v malých chalúpkach a pri jednoduchých ľuďoch. Ale mali to, čomu dnes hovoríme sedliacky rozum. A verili... Verili vo víly, elfov, poklady, bohov... Verili na dúhy...“ zmĺkla a do prekrásnych, až gýčovo modrých očí, sa vkradla nostalgia. Smútok. Nakazila ním aj mňa. Viem, o čom hovorí.
         „Máš... Máte pravdu Bean. Čosi na tej dedine bolo. Jednoduchosť. Aj tá viera. Jednoduchá dedinská viera. U nás napríklad verili aj na to, že sa v dedine narodil človek predurčený zachrániť zvestovateľku smrti. Ibaže nikto u nás nevie, kto to má byť, tá zvestovateľka. Ani stará cigánka nie. A tá to pritom predpovedala,“ uškrnul som sa. Cigánka predpovedala iba v delíriu. Veľa príbehov si nepamätám, tento však zostal akosi zakotvený v mojej mysli. Asi preto, že sa, baba, po prebudení z delíria, na mňa už nikdy nepozrela a vyhýbala sa mi poriadnym oblúkom.
         „Hihi...“ jej smiech odrazu nebol tak prirodzený. Stal sa strojeným. Všimla si, že to viem. Odvrátila pohľad i tvár a dlho mlčala. Pozeral som na cestu.

         Napoludnie nás privítalo opustené staré parkovisko násilne zakliesnené medzi stromami. Sedíme vedľa seba na kapote, popíjame vodku zajedajúc ju rohlíkmi a hydinovou paštétou. S obavami sa dívam na oblohu. Modré nebo sa stratilo pod sivou, mohutnou oponou. Trocha klesla teplota.
         „Ty neveríš na tie rozprávky?“ Bean si nedá pokoja a stále zapára. Od rána sa každý náš rozhovor zvrtne na túto tému. To som rovno mohol zobrať farára. Ale teologické debaty mám rád. Hádať sa o niečom, čo nieje. Ešte mať ten talent, byť pokrstený a stal by som sa farárom. Za peniaze rozprávať ľuďom rozprávky. Nič nerobiť a žiť si ako kráľ...
         „Nie. Mal by som? Prečo im ty veríš?“ potykali sme si prednedávnom. Hoci som od nej starší (ak vezmeme do úvahy, že tvrdí, že má dvadsaťdva) o necelé štyri roky, ona s tým prišla prvá.
         „Prečo? Neviem... Asi... Asi...“ niečo mi nechcela povedať. Alebo chcela, no pritom túžila, aby som ju spovedal? Páčil to z nej?
         „Asi?“ pokračujem v jej hre.
         „Poď,“ zodvihla sa z kapoty a pobehla do lesa. Fľaša vodky, druhá a plná, v rukách. Kráčam za ňou. Nasledujem ju do tohto ľadového kráľovstva, do praveku ľudských dejín. Obzerám sa vôkol seba. Tak nejako musel človek vidieť les v dobe ľadovej. Cencúle z vetiev, biele periny, mráz. Praskanie snehu pod nohami, panenská príroda. Neporušená vrstva snehu kam až oko dovidí. Raj. Ľadový raj. Bean mi podala vodku.
         „Poď ďalej. Niečo ti ukážem. Je to miesto, kde som stávala, keď som bola mladšia. Jedno z mnohých miest. Neboj sa...“ má podmanivý, kúzelný hlas. Nebojím sa. Kráčam v jej stopách, v stopách Ľadovej kráľovnej do ríše chladu, ľadu a smútku. S vodkou v ruke, v hlave.
         Motá sa mi jazyk. Nechcem nič vravieť, aby si o mne nemyslela, že som ožran. Prečo... prečo som odrazu tak omámený kúzlom jednej ženy? Nikdy predtým som to nezažil. Nie, nieje prvá. Je ale kúzelná.
         „No poď. Rience... Rience... Kdeže si?“ pospevuje si. Brodí sa snehom, ktorý jej siaha nad kolená. Mám pocit, že by najradšej tancovala.
        

        Rience, Rience...
        Kde je tvoj koniec?
        Kam ťa cesty zavedú?
        Jej oči povedú?

         Zo spevu prešla na rýmy. Príliš známe rýmy. Tú básničku som niekde počul. Mladá cigánka, dcéra starej veštkyne a jej pokračovateľka... Mali sme sa radi, bol medzi nami zvláštny vzťah. Keby som ostal v dedine, oženil by som sa s ňou.
         Poslednú noc doma som strávil pri nej. Cigánka mala oblečené iba čierne nohavičky a čipkovanú podprsenku rovnakej farby. Stála pri okne a usmievala sa na mňa. Čakal som ju v posteli. Išla ku mne pomaly, bola prekrásna. Záhadná. Opakovala si tú básničku aj keď ku mne ľahla, pritúlila sa o mňa. Zobliekol som ju. Posledná noc spolu. Vášeň, túžba alebo dar na rozlúčku?
        
         „Odkiaľ ju poznáš?“ musím sa zaprieť o strom. Bean mi hľadí do očí, znova kúzli pohľadom. Smeje sa. Ukazuje drobné biele zúbky.
         „Bola som jej oznámiť koniec. Videla ma. A poslala za tebou. Veľmi ťa milovala. A vycítila moju bolesť, môj smútok. Nebola sebec... Rience...“ ukázala za seba, pristúpila k tomu miestu. K priepasti. Začínala nikde. Tu nebola, odrazu bola. Jej koniec sa skrýval v bielom mlieku. Od nášho konca šla, ako most, nezreteľná dúha. Razila si cestu k druhému brehu, ktorý nebol vidieť.
         „Zomrela?“ nevedno prečo, roztriasla sa mi brada.
         „Zomrela,“ prisvedčila Bean. Hľadela do hmly pred sebou. Stála tak blízko priepasti.
         „Zabila si ju?“ prešiel som tých pár krokov ku nej a pozrel dolu do priepasti. Dno nebolo vidieť.
         „Nie, nezabíjam. To nieje moja práca. Ja iba ohlasujem smrť. Žiaľ, nikdy som sa nepomýlila. Som totiž Bean Shidhe. Bánší.... Vieš?“ otočila ku mne pohľad. Jej radosť a veselá nálada zmizli. Vytratili sa tam, za dúhu. Ostala iba úzkosť.

         Pamätá kamenné mohyly prapredkov. Pohrebiská tisícov bezmenných ľudí. Pohrebné hranice mocných kráľov, náčelníkov i obyčajných ľudí. Pomníky neznámych, zabudnutých bohov, víl a mýtických bytostí...
         „Bánší... Krásne meno. Kĺže po jazyku...“ chytám ju za ruku. Strašne jemnú, útlu
        a prízračnú. V tom dotyku boli zakliate všetky jej výkriky, každý jeden človek, ktorému kedy prišla oznámiť smrť. Mrazivá rúčka. Bolestivé spomienky na milióny tvárí. Na zúfalstvo a strach. Ona, bánší, nepozná vďaku. Ľudia pred smrťou sa boja neznámeho, nechcú zomrieť. Tak odháňajú zvestovateľky, Bean Shidhe. Zaklínajú sa proti ním a nenávidia ich. Viac ako smrť, ktorá príde potichu, dokonať svoju prácu. Jej nikto nekrivdí. Ona je koniec i začiatok. Ale bánší? Bánší je zosobnený strach, nemilosrdný ortieľ...
         „Prejdem Rience. Na druhú stranu. Do kraja víl. Tam, kde budem...“ pevne ma objala. „Celý život rozdávam strach. Teraz sa bojím ja. Počula som kričať samú seba. Na seba. Krik ozveny. Musím...“
         „Prečo?“
         „Lebo neexistujem. Niesom. Zabudli na mňa. Môj vlastný krik sa odráža späť od skiel, zrkadiel a mrakodrapov. Prehlušujú ho autá, lietadlá a televízia. Mágia podľahla vede. Kúzlo... Už ani kúzliť neviem...“ plače. V náručí mi plače víla, zvestovateľka smrti!
         „Akože nie si? Si. Si tu, recituješ mi báseň, objímaš ma. Plačeš slané slzy. Piješ vodku a ješ ako ja. Si skutočná...“ aj mne sa do očí hrnú slzy.
         „Nie, Rience. Som jedna z posledných mýtických bytostí medzi vami. Staré poriadky sa rúcajú a my sme vám zbytoční. Bohovia sú vám iba pre šou. Importujete ich do Hollywoodu. Zo starých hrdinov sú kasové trháky a gigolovia. Zo sukúb šľapky. Zo smrti iba zopár kostí na šnúrke. Z víl zostali frigidné tanečnice. Nič viac, Rience. Zomreli sme. Naše miesto zapĺňajú umelohmotné napodobeniny, falzifikáty. Sme zastaralí...“ rozplakala sa úplne. Odtiahol som ju ďalej od priepasti.
         „Myslíš? Ty si teraz čo? Teraz, keď ma objímaš? Keď mi plačeš rameno? Čo si, keď ťa môžem vidieť?“
         Nevedela odpovedať.
         O chvíľu prestala fňukať. Zodvihla tie svoje očičká hore. Modré kamienky v bazénikoch slaných sĺz. Sklonil som sa, aby som ich ústami vysušil. Najprv tie očká, potom upokojím roztrasené pery. Ústa. Celú bánší. Prastarú Bean Shidhe, kúzelnú bytosť z počiatku vekov, stopárku zo včerajška.

        ZRudi T.M Hein
        13.09.2004 -v noci... končím o 04.55

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

marec 2024
PUSŠPSN
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD