Perleť. Ako radi sa ňou urodzené dámy zdobia, ako radi nechávajú slnko láskať jej povrch a odrážať v ňom svoju krásu. I na Woolfeld padla perleť, i Woolfeld sa zaleskol jej odrazom. Slnko sa denno-denne skláňalo k zemi a jemnými bozkami rozligotávalo krajinu. Tak tomu bolo i dnešný večer s tým rozdielom, že jeho krvavé lúče bozkávali čepeľ meča. Ha, slnce, aké si len povrchné, rovnako rado sa láskaš s čistým snehom ako s chladnou oceľou, nástrojom ktorý už odňal mnoho životov.
- Čo sa uškŕňaš? - opýtal sa ma. Ignoroval som ho. Nedokázal som odtrhnúť oči od tej vášnivej hry slnka a meča.
- Počuješ?! - povedal hlasom, v ktorom bolo cítiť hnev, strach a slzy.
- Je tu hádam niečo vtipné? Je niečo vtipné na situácií do ktorej si nás dostal? - odhodil meč a tým ma vytrhol z mojich úvah.
Pozrel som do jeho tváre. Do tej nepeknej tvare zbabelca pokrytej trojdňovým strniskom:
- Sám dobre vieš, že nebyť mňa, už si tu nemusel byť. Vari by si teraz radšej stál na bojisku a čakal, kým sa nájde niekto schopnejší ako ty a zabije ťa? Pozri sa na seba, ako dlho myslíš, že by to trvalo?
Chvíľu to vyzeralo, akoby ma chcel udrieť, zaťal päste:
- Ja...
- Len mne, jedine mne vďačíš za svoj biedny život - nenechal som ho dokončiť.
Akékoľvek ďalšie snahy o jeho odpoveď prerušilo vŕzganie snehu pod ťažkými vojenskými topánkami.
- Deje sa niečo? - spýtal sa Dartes po tom, čo sa vynoril zo smrekovej húštiny.
- Čo asi by sa malo diať? - zavrčal chlapec červený od jedu
- Počul som nejaké zvuky, myslel som, že si na mňa volal.
- Myslíš že bez teba nedokážem ani chvíľu vydržať?
- Fajn! Zjavne na dialóg nemáš náladu.
O niekoľko minút sa táboriskom nieslo rytmické chrápanie muža prikrytého čečinou. Chlapec opäť sedel a bezmyšlienkovite hľadel do ohňa. Pristúpil som k nemu a riekol:
- Chcem, aby si ma teraz dobre počúval. Nie je všetko zlato čo sa blyští. Pod rúškom priateľstva sa môže skrývať lesť. Čím ti Dartes dokázal svoje priateľstvo? Bol to on, kto ťa vytiahol zo šlamastiky na moste pod Ousburgom? Bol to on, kto ťa zachránil pred istou smrťou na bitevnom poli? Nie! Myslím, že už som ti dokázal, že som jediný, komu na tebe záleží. A chcem ti povedať ešte jednu vec. Pozri sa na Dartesov tesák, krásna zbraň, dokonale udržiavaná a schopná v okamihu vniknúť do ľudského tela. Všimni si, ako sa snaží mat ho vždy na dosah ruky. Prečo to asi robí? Predstav si, že ti jedného krásneho dňa tú nádhernú čepeľ vrazí do hrude.
Chlapcovi akoby opäť uviazli všetky slová a argumenty v hrdle. Otočil sa na druhú stranu a po hodnej chvíli myšlienok a zápasov so samým sebou zaspal. Iba ja som ostal hore preklínať lunu, že svet dokonale odetý do tmy znesväcuje svojim svetlom.
- Urobíš to ešte dnes?
Mlčal, hypnotizovaný tancom plameňa. Pohŕdal som ním, takými ľuďmi ako on. Slabými, naivnými ľuďmi, bez kúska cti a hrdosti, neschopnými odolať. Ľuďmi závislými od silnejšieho. Aj keď trpezlivosť patri medzi moje prednosti, už som ju s ním začal strácať.
- Už si zabudol? To sa chceš stávať mužom po celý svoj život a nakoniec aj tak zomrieť ako žena! Vzchop sa už konečne! Mužov z nás robia práve tie činy, ktoré robíme proti svojej vôli.