Tento článok vyšiel pôvodne v mierne okresanej podobe v časopise Knižná revue (jeho online verziu nájdete tu). Tu je zverejnený v plnom znení s láskavým dovolením jeho autorky - pozn. Annun
Prečo ste si zvolili práve literárnu fantastiku?
Ja som si ju nezvolil. Nezamýšľal som sa prvoplánovo, že budem písať fantastickú literatúru. Literatúru nerobí téma. Literatúra to sú čierne písmenká na bielom papieri. A to, ako spisovateľ vie skonštruovať, vytvoriť slová a vety, tvorí tú literárnosť.
Je fantasy móda, alebo má hlbšiu tradíciu?
Módne bolo fantasy a sci-fi vždy. Čo je rozdielne teraz a dávno predtým, je podľa môjho názoru podpora médií. Dnes sú médiá kráľom. Čokoľvek sa stane, každý o tom vie. Jacksonov film Pán prsteňov ešte ani nezačal, a boom tu už bol. Existujú špeciálne stránky na internete, venované Pánovi prsteňov. Móda sa vytvára neustále. Tá v ženskom oblečení tiež. Žena povie „Ou, musím nosiť takéto veci“. Nie je to jej móda. Je to nadiktovaná, určená móda. Tak isto je to s literatúrou ako celkom a science-fiction ako jej súčasťou. Zdrojom celej existujúcej sci-fi a fantasy sú Spojené štáty. Amerika vytvorila science-fiction – ale ako? Bolo to v tridsiatych a štyridsiatych rokoch, keď sci-fi a fantasy boli v tých malých bukletoch za päť centov. Niečo, čo bolo naozaj dostupné pre každého. Vezmite päť alebo desať centov a neutraťte ich za pivo, ale kúpte si za ne sci-fi brožúrku. To bol pravý boom, nie teraz. Začal už v skorých štyridsiatych rokoch. Vtedy tie malé knižočky, za desať centov každá, zjedli trh.
Na trh sa dostáva množstvo detských „fantasy“ kníh, ktoré nemajú nič spoločné so skutočnou fantastikou, len je ich dej zasadený do kvázi čarovného prostredia, aby zaujal čitateľa. Fantastično je zneužívané, má urobiť knihu atraktívnejšou. Inklinuje k tomu trh, spisovatelia aj vydavateľstvá.
Musíte súdiť každý prípad oddelene. Nič nemôže byť povedané o všeobecnej tendencii, pretože to nebude pravda. Fantasy má veľmi veľkú kapacitu, má v sebe veľa úplne odlišných vecí. Počínajúc historickou fantastikou, idúc cez náboženské legendy, horor, klasické fantasy tolkienovského sveta, Neverlandom a tak ďalej. Takisto prerozprávania rozprávok alebo legiend sú veľmi populárnymi žánrami fantasy. Takže ponuka je veľmi veľká. A otázka „Je toto fantasy, alebo nie je?“ bola pre mňa vždy jasná. „Je toto martini alebo nie? Lebo mi tam dali toľko veľa vermutu a iba kvapku džinu. Toto nie je martini.“ Proporcie nie sú vôbec dôležité. Fantasy nemá definíciu. Je veľmi ťažké definovať fantasy. Mnoho – dá sa povedať vedcov sa o to snažilo. Podľa mňa nikdy neuspeli. Keď vydavateľstvo napíše dozadu na knihu pod logo „science-fiction“, je to science-fiction. Ak tam napíše „fantasy“, je to fantasy. Ale rozumiem vašej otázke. A podľa mňa to je takto: sú ľudia, ktorí vedia z pozorovania, že fantasy znie dobre, takže píšu niečo, čo nie je fantasy a potom tam dajú nejakého čarodejníka. Alebo malý kúsok mágie. To je v poriadku. Je to patologický jav. Tak o tom nehovorme. Ako som povedal na začiatku, musíte posudzovať každý prípad oddelene.
Aký je podľa vás rozdiel medzi fantastikou a rozprávkami?
Nuž, rozprávka je dokonca aj pre deti niečím, čo nemôže byť skutočné. Dokonca aj malé deti rozumejú, že ten príbeh sa nemôže stať. Takže Snehulienku nemôžu zachrániť trpaslíci a Popoluška by nikdy nešla na bál a nestratila črievičku. Aj deti by povedali, nie je to pravda, je to len príbeh. Fantasy ten istý príbeh urobí veľmi skutočným. Príbeh, ak je vo fantasy je pravdivý, verný. Uveríte mu. Lebo dáma je v ňom dámou, čarodejnica je ozajstná čarodejnica – dokonca mrcha, zlá osoba. Dialóg je normálny ako medzi vami a mnou, oni rozprávajú, žijú, cítia, trpia, milujú. Povedzte mi príklad lásky, či utrpenia v rozprávke. Nič. Vlk jednoducho zjedol Červenú čiapočku. A hotovo, to je celý príbeh. Pre malé deti. Lesník príde, vlka zastrelí a zachráni starú mamu a Čiapočku. Toto nie je pravda. Vo fantasy môžete príbeh cítiť. Čiapočku zjedli. Do frasa, je mŕtva! Musela zomrieť, nikto nemôže byť zjedený a ostať nažive. To je ten rozdiel.
Čiže vo fantasy je rozprávanie reálnejšie? No napríklad v Pánovi prsteňov sú postavy aj emócie vykreslené, ale napriek tomu nie každý príbeh prijme, vžije sa doň.
Najskôr, Tolkien bol prvý. A prvý musí mať nejaké privilégiá. Potom, boli tridsiate roky. Nič ako fantasy dovtedy neexistovalo – nejaké príbehy napísané Howardom o Conanovi v Amerike. Berúc do úvahy tie časy, kedy Hobbit a potom Pán prsteňov boli vytvorení, urobil veľký skok vo vtedajšej literatúre. Pre mňa sú stále menej realistické napríklad postavy Emily Brönteovej. Dokonca Oliver Twist nie je tak skutočným, ako je Frodo. Samozrejme, ak sa pozriete teraz na postavy napríklad Pratchetta, Neila Gaimana, Ursuly LeGuin – velikánov vo fantastickej literatúre, môžete povedať ó áno, deduško Tolkien, bol to len deduško. Ale on je starým otcom fantasy a bol prvým, ktorý šiel do sveta.
Príbehy vo Vašej prvej knihe poviedok Zaklínač pôsobia trocha ako zmutované rozprávky, ktoré ste pretransformovali do novej podoby. Ako Vám napadlo urobiť niečo také?
Vtedy to bola záležitosť jedinej poviedky. Celú moju ľúbostnú aféru so science-fiction a fantasy som začal touto poviedkou. A nikdy som si nemyslel – nikdy, to mi môžete veriť, je to pravda – nikdy som nedúfal, že to niekedy bude viac. Chcel som iba vyhrať súťaž – ktorú som mimochodom nevyhral – byť všimnutý porotou. Takže som skúsil urobiť netypickú fantasy. Nie o tom všeobecne známom – zabíjaní, orkoch, milovaní každej jednoduchej ženy a potom koniec. Nie, niečo úplne iné. Mojím receptom, mojím tajomstvom pre túto novelu bolo nájsť skutočnú udalosť, ktorá dala pôvod rozprávke. Rozprávka je rozprávka. Poviem to takto – každá rozprávka musí mať nejaký statický bod, nejaký zdroj. Moja prvá poviedka Zaklínač bola založená na typickej rozprávke. Je tam zámok a mestečko sužované niečím strašidelným. Zvyčajne kráľ sľúbi polovicu kráľovstva a ruku svojej dcéry tomu, kto ho tej strašnej veci zbaví. A obuvník alebo pastier príde do mesta, samozrejme veľmi chudobný, príšeru zabije a stane sa kráľom. Ja som si povedal nie, to je rozprávka. V takýchto prípadoch ľudia predsa volajú profesionálov. V zámku je strašná príšera, zavolajme zabijaka príšer! „Haló, je tam zabijak príšer? Máme tu príšeru na zabitie. Aké sú vaše podmienky?“ Potom ten človek príde, narobí z príšery kúsočky, vezme peniaze a odíde. Žiadna princezná, žiadne kráľovstvo, nie, nie. Peniaze.
Ale Zaklínač predsa len nebol chladnokrvný zabijak...
Nie, pretože to by bolo príliš jednoduché.
Nebola to prázdna postava.
Ale to prišlo neskôr.
Aj je to tam vidieť. Priznám sa, že by som po prečítaní poviedok a románu neverila, že ich písala jedna osoba.
Samozrejme, nebol som profesionál. Vedel som niečo o poľskom jazyku, prečítal som veľa kníh, poznal som kánon science-fiction a fantasy, takže som bol, povedzme, teoreticky pripravený. Ale v každom prípade práca so slovami, písanie, je niečo, čo sa musí precvičovať. Bez cvičenia nepríde nič. Nikto nie je talentovaný od narodenia. Takže musíte cvičiť a cvičiť a cvičiť a cvičiť. A potom po dvadsiatich alebo
tridsiatich rokoch stále budete robiť hlúpe chyby.
Čo rád čítate?
Všetko.
Poznáte nejakých autorov slovenskej fantastiky? Páčia sa Vám ich diela?
Páčia sa mi knihy Sašky Pavelkovej.
Nechcem sa Vás pýtať, či sa vám páčil sfilmovaný Zaklínač, viem, že to nemáte rád...
Nie, túto otázku sa ma nepýtajte...
V jednom rozhovore ste však povedali, že čitateľ si pri čítaní príbeh dotvorí vo vlastnej hlave, preto sa treba spoliehať na jeho predstavivosť. Ak teda režisér vezme hocakú knihu a sfilmuje ju, výsledok zodpovedá jeho predstave, ovplyvnenej technikou a inými možnosťami, ale v podstate je to tiež len predstava jedného čitateľa. Mal by podľa vás brať ohľad na to, čo žiadajú ostatní čitatelia? Napríklad niektorí fanúšikovia ostali po Jacksonovom sfilmovaní Pána prsteňov zarazení.
Nuž, to je ťažké povedať. Musíme súhlasiť, že režisér je umelec. Umelec má úplnú slobodu vo svojom umení. Robí, čo chce, lebo to je jeho umenie. Dokonca musí byť odlišný od ostatných, pretože je to jeho umenie. Potom je dobrým umelcom, keď sa líši od všetkých umení. Ale na druhej strane, ak režisér použije pre film iné umenie, spisovateľovo, je podľa môjho názoru povinný ponechať všetky kľúčové otázky a problémy príbehu. Musia tam zostať. Jackson to urobil dobre. Lebo zostrihať niečo, vybrať čosi, je nevyhnutné. Ale tiež zachovať hlavnú líniu príbehu ako ho vymyslel Tolkien, nie ako ho vymýšľa on. To jednoducho musí. Samozrejme môžete vo filme vidieť jeho tvorivé myšlienky, ktoré u Tolkiena nenájdete, sú úplne odlišné. Ale vždy vychádzajú z hlavnej idey Tolkiena.
A film „postavený“ na mojich knihách a príbehoch, nie je založený na ničom z nich. Absolútne na ničom.
Predpokladám, že by ste sa na to znova nedali...
Ťažká otázka... Čo robiť? Kto zaplatí moje nájomné? Je ľahké povedať „nie, choďte do pekla, nepredám vám práva“, ale kto mi potom zaplatí nájom?
Ako k vám prichádzajú príbehy? Musíte si k písaniu sadnúť, alebo idete po ulici a vtedy vám niečo napadne?
Práca. Je to vypracované. Nikdy to nie je ako blesk z jasného neba. Takáto inšpirácia prichádza veľmi zriedka. Písať a písať a písať a písať a písať. A potom vyberiete najlepšiu verziu. Odpoveď na túto otázku je práca.
Inšpirovali ste sa pri poviedkach Tolkienom? Polovičníci, ktorí v nich vystupujú veľmi pripomínajú hobbitov...
Ja z toho nerobím tajomstvo. Tvrdím, že som nikdy nevytvoril svet, ktorý by bol kompletne môj, ale urobil som nejaký kvázi svet, ktorý bol akýmsi prostredím. Nebol to svet, ani vesmír, ale prostredie. A toto prostredie bolo prevzaté od Tolkiena, lebo ako hovorím, to je klasika. Je to klasika z démonologického, mytologického a literárneho uhla pohľadu. Je veľmi jednoduché pomenovať trpaslíkov „podzemníci“, hobbitov „maličkí“ a elfov „obyvatelia lesov“ a povedať, som originálny. Ja nie som. Pretože nikde v literatúre nemôžete nájsť „obyvateľov lesov“, ale elfovia sú všade. Takže sa vkladáte do rámca klasiky histórie a literatúry. Na tomto pozadí ste v bezpečí – ak ho poznáte, pretože ak nie, nie ste. Zjaví sa tam zrazu niekto z Eddy, ďalší je typický kráľ Artuš, iný Percival. Pretože sú archetypmi. Hlboko zakorenenými v základe literatúry. Statoční, veľkí, múdri.
Nepríde už teda nikdy nič nové? Do takmer rovnakého prostredia bude zasadený príbeh o tom, ako sa skupina bytostí vyberie zachrániť svet...
Ako som povedal predtým, musíte posudzovať oddelene. Pretože v tých prípadoch, kde je spoločenstvo a má niečo magické, napríklad suspenzor alebo ponožky, či pár zázračných čižiem, aby ich vhodili do sopky a zachránili svet, putujú a putujú, potom jedného zabijú, to je Boromir, spoločenstvo sa rozbije a nakoniec jeden z nich príde k Hore osudu a vhodí do nej tie čižmy – keď sa ma opýtate, či je toto príbeh, nie to je blbosť. Ale niekedy, dokonca aj keď je zápletka nudná, banálna, alebo ste sa s ňou už predtým stretli, všímajte si ako je to robené. Možno je to paródia, možno komédia, možno s vami spisovateľ hrá hry – aké hry. Takže na toto sa musí prihliadať veľmi pozorne. Len nedávať niekomu prívlastky, ktoré si nezaslúži. Byť kritikom sa zdá veľmi jednoduché. Táto kniha sa mi páči, takže je dobrá. Hej? Ale aby ste boli kritikom, musíte veľa vedieť. Musíte byť prakticky lepší, než ten spisovateľ. Nanešťastie to tak väčšinou nie je. Ľudia, čo kritizujú, houby vedia. Samozrejme, nie všetci.
V jednej z poviedok ste napísali, že ľudia si radi vymýšľajú netvory a hrôzy, lebo si potom sami pripadajú menej odporní. Ako teda chápete súčasnú ľudskosť? Má toto slovo dnes už viac negatívny význam?
Pre ľudskú bytosť je celkom normálna tolerancia voči veciam, ktoré sú iné. A najmä pre súčasného človeka. Žijeme vo svete, ktorý dáva toleranciu vysoko na piedestál, takže jednoducho musíme byť tolerantní, pretože inak by sme boli považovaní za problémových. Samozrejme, nebolo to tak vždy a nie je tomu tak vždy doteraz. Dobre to poznáme. Stále existujú ľudia považovaní väčšinou v tomto mieste a čase za niečo zlé, za niečo, čomu nemôžete podať ruku a hovoriť s tým. Vieme o Rómoch, homosexuáloch, ľuďoch chorých na AIDS. Stále nie sme tak tolerantní, za akých sme považovaní. A to náboženstvo tolerancie, ku ktorému sa každý deň modlíme, je lož. Pretože vždy nájdeme niečo, čo sa nám nepáči. Sme tým zahanbení, nemôžeme kvôli tomu spávať. Také veci sa stávajú. Pred tým nemôžete zatvárať oči.
Chceli by ste žiť vo fantasy svete?
Nie, ten svet neexistuje. Čo som... idiot, aby som skúšal žiť v niečom, čo nie je?
Mnoho ľudí ale číta fantasy práve preto, že snívajú o niečom takom.
Prosím, dovoľte mi neveriť tomu. Predpokladám, že to je niečo, čo bolo vynájdené kritikmi fantasy , internetu, počítačových hier, ktorí stále opakujú to isté. Ľudia hlúpnu, pretože žijú vo svete „Diabla“ alebo inej hry, či v Tolkienovom svete, alebo vo svete, ktorý vymyslel Sapkowski, preto zabudnú na ten reálny. Prečo nikto niečo nepovie na šach? Veľa ľudí hrá šach profesionálne a veľmi zanietene. A nikto nepovie „je stratený vo svete šachu“. To je to isté.
Nemusia byť v tom svete stratení, je to len túžba zažiť niečo iné, možno sú vo fantasy svete viac na očiach kladné vlastnosti, ktoré tu často chýbajú.
Neverím v takéto prípady. Dokonca, ak aj nejaké sú, možno, sú to prípady pre lekárov, viete. A bláznov môžete nájsť kdekoľvek. To nie je dôkaz, že fantasy, PC hry a podobné veci robí z ľudí cvokov. To vôbec nie je pravda.
A to mám viac ako tridsať rokov veľmi blízko k fandomom, a nielen k tým poľským, poznám fandomy z celého sveta. Stretol som ľudí, fanúšikov, ktorí zbierajú všetko, čo sa objaví na trhu, plagáty, figúrky, kartičky, ale ešte som nikdy nestretol nikoho, kto bol stratený.
Ale prečo to robia, musia predsa mať radi ten svet...
Lebo sa im to páči. Niekto zbiera známky, iný dievčatá, robí si nad posteľou čiarky a škrtá to po piatich. Veľa ľudí rado zbiera veci, sú zberateľmi. A mnoho z nich má rado iné svety, veci, vesmíry, lebo to je veľmi široké slovo. Pre ľudí, ktorí hrajú profesionálne šach, svet šachu je vesmírom. Poznám to z môjho osobného života veľmi dobre. Za mojich študentských čias bola veľmi populárna kartová hra bridge. Osobne poznám ľudí, s ktorými nemôžete hrať. Lebo pre nich bola hra všetko. Ľudia, ktorí sú takými veľkými fanúšikmi niečoho, sa v tom stratia. Pre nich je jednoduchá hra v karty, ktorú iní robia pre zábavu alebo pre peniaze, niečo ako náboženstvo.
A čo tí ľudia na festivaloch oblečení v kostýmoch zo Star Wars?
Je to normálna hra fanúšikov. Radi sa pri istých príležitostiach zamaskujú za nejakú imaginárnu postavu. Videl som veľmi vážených ľudí, doktorov z univerzity, gynekológov, prezlečených ako Darth Vader, lebo je to zábava. Potom sa dostali ceny za najlepší kostým a boli veľmi šťastní, ale je to len zábava. Nie je to žiadna vada, nikto nie je blázon. Ja neteoretizujem, hovorím, čo som videl a čo nie. Keby existoval jediný prípad šialenstva založený na láske k fantasy, všetci by sme o tom počuli. Pretože vesmír fanúšikov, autorov, čitateľov a vydavateľov, je tak prepojený, že vieme všetko, čo sa v biznise deje.
Ale sny nie sú predsa bláznovstvo...
Iste, nespočetné množstvo autorov používa sny ako podklad pre písanie. Sám to robím. Niektoré moje poviedky sú do detailov založené na snoch. Samozrejme, sny sú materiálom. A nie sú to mystické výmysly, je to len produkt mysle, ktorá nám v snoch chce niečo povedať. Niekedy úplne jednoduché veci. Zaspíte na ramene a váš mozog dostane signál, že si blokujete tok krvi. Prisnije sa vám, že vám odsekli ruku, alebo že vás uhryzol krokodíl.
Mám na mysli snívanie s otvorenými očami.
Nie, nie, to nie.
Vy nesnívate?
Možno niekto áno, ale nie my, profesionáli. To je dobré pre dievčatká, adolescentov, ale nie pre mužov a ženy.
Takže dospelí ľudia by nemali mať sny? Nemáte žiadny sen?
Nie, nie som dieťa, nie som už chlapec. Som muž.