Korpiklaani - Tervaskanto

Čo robia Fíni, keď práve nevyrábajú telefóny? Hrajú hokej, pretekajú na autách, alebo pijú. Potom sa rozbehnú do hlbokých lesov a vyblakujú staré odrhovačky. No a od toho bol len krôčik začať to nahrávať na cédečká.

Konkrétne to napadlo Jonne Järvelä-ho, ktorého už nebavilo hrať seriózny fínsky folklór (v starom jazyku Saami, ešte strašnejšom než fínčina) v skupine Shaman, a tak založil Lesný klan - Korpiklaani. A kedže pitiek a lesných veselíc bolo mnoho, albumy len tak lietali. Ešte poriadne nevychladol predošlý Tales Along This Road a už je tu štvrtý radový album v priebehu piatich rokov – Tervaskanto (v preklade smolnatý peň).

Že sa nejedná o nič v duchu „Ak nie si moja, tak potom neviem čiááá si....“ nás uistí hneď názov prvej skladby - Let’s drink. Vybliakavanie refrénov však bohužiaľ tentokrát nebude také jednoduché - okrem úvodnej skladby je anglicky ešte deviatka Misty Fields, ostatné sú po fínsky. Neostáva než to rešpektovať a priučiť sa trochu fínčinu.

Rozsiahle komentáre ku skladbám sú zbytočné. Kto si kúpi Cmoríka, vie čo dostane, a kto Korpiklaani, tiež. Jedenásť napeckovaných skladieb plných gitár, huslí, akordeónu a píšťal vyvážených v intuitívnom pomere sa ženie vpred v rytme, ktorý donúti vstať a poskakovať aj beznohého. Príroda a divočina je cítiť v každej skladbe, píšťala občas pripomína zakrákanie vtáka alebo vrčanie vlka, až máte chuť si v izbe založiť vatru. Najdlhšia (sedem minút) je jediná pomalá skladba albumu, Vesilahden Veräjillä, ostatné zriedka prekročia štyri minúty, takže nuda nehrozí. Sú tu dve inštrumentálky, Running With Wolves a Nordic Feast, pričom druhá menovaná je tu najfolkovejšia, celá v rytme humppy (ak teda považujeme humppu, ktorá vychádza z foxtrotu, za folklór).

Za zmienku stojí aj obal, ktorý je podla mňa zatiaľ najkrajší z ich diskografie, skvele vystihujúci celú filozofiu Korpiklaani.

Nenájdete tu žiadne gitarové sóla a trilkovanie, žiaden growling či bombastické chorály, ani rozsiahle efekty, takže je možné, že nie každý metalista túto hudbu prijme. Hudba Korpiklaani je surová a divoká, a tak treba k nej pristupovať. Len malá škoda pre nás cudzincov, že si pri tomto albume nemôžme zahulákať „Free, free, as a journey man,“ alebo „Beer, beer.“

Ale na druhú stranu, naučiť sa rozprávať skoro ako elf by mohla byť sranda, tak prečo nezačať počúvaním Tervaskanto?