Posledná?

Slnko pomaly, ťarbavo pomedzi domy
zalieva ulice krvavým svetlom
tíško vzdychajú storočné stromy
keď cítia prázdnotu idúcu mestom.
Bolo to už tak dané,
že koniec príde v tejto chvíli,
že sa na východ slnka naposledy pozeráme
a aby sme práve my, pád sveta stihli.
Tak ako ráno, prejde aj deň.
Mlčky a bez narážok,
keď cítim, že neuskutočním svoj sen.
Príde večer, ticho pretne blesk.
Začína sa to...

Temní vychádzajú na ulice,
túlavé psi vzdychajú, aj keď spia...
Dážď ich necitlivo budí,
symbolom temným, je búrka, ktorá vodu múti
a nám? Rozprávka z detstva,
že príde raz posledný súd,
ktorý podelí dobrých a zlých.
Načo sa lúčiť? Veď svet sa lúči
a potom nebesá snáď pozdravia nás, mŕtvych.

Už neviem ako sa to stalo,
ale viem, že stojím na kopci a pozerám,
pozerám na miesto, kde kedysi stálo,
stálo... moje mesto.
Toto že je koniec?
Možno sveta, ale nie môj...

Môže byť osud tak krutý?
Vari som posledná?
Už len ja a hladné supy,
vo veľkom, mŕtvom svete stratená...

Bez možnosti ísť ďalej...