Mladý muž hľadel smerom z kopca dolu. Steblá trávy svetielkovali, ukazujúc mu správnu cestu tam, kde by sa jeho život mal v najbližších rokoch uberať. Rovno, priamo na miesta, kde by kvantá smrteľníkov radi aspoň raz vypustili čo i len jeden výdych. Taký bezbolestný, poskladaný do mozaiky, ako ranné kvety stromov.
„Poď touto stranou. Nájdeš tu to, čo od života potrebuješ. Istotu, porozumenie a vďačnosť.“
„Prečo si myslíš, že po tomto túžim v živote najviac?“ odvetil zarazene muž.
Pochybnosti mu pripadali prirodzené, tak ako zožltnuté listy, prilepené magnetom na chladničke. Symbolizovali odkazy zabudnutých rodín, nefunkčne a umelo vytvorených v celok. On tam len tak stál, počúvajúc hlasy trávy, jemne prihovárajúcej sa mu v jeho rozjímaní.
„Máš to napísané na čele. Máš to napísané v duši, ba aj na opasku. Vidieť to na tebe na sto honov. Dokonca to aj cítiť.“
„Vieš o mne toho príliš veľa. Najmä ak zoberiem v úvahu, že ty vlastne žiadne oči nemáš. Odkiaľ teda môžeš tvrdiť o mne to, čo tvrdíš?“
„Netreba mať oči na to, aby človek videl. Ani nos na to, aby čosi cítil.“
Obzrel sa za seba. Druhou stranou, poza jeho zjazvený chrbát sa vinula ďalšia cesta. Iná, no minimálne rovnako tak zaujímavá. Tu nesvietili žiadne steblá trávy. Lemovali ju aleje zakvitnutých ruží, ktoré rodili každý rok malé, jedlé plody. Týčili sa až k nebesiam, akoby ich zhora poháňala nejaká nadprirodzená látka. Živili sa tým, čo dostali. Bez starostlivosti by zahynuli. Tak, ako aj v ňom niečo hynulo dňom za dňom, čo bol neustále bez nej. Osamelo, ako žiarovka zbavená wolfrámového vlákna, také boli tieto dni. Popoludnia. Noci.
„Človek má rád to, čo pozná. Čo mu umožňuje stereotypne žiť, v preskúmanom bytí. Ty si presne takým.“
„Nie, nie som. Ak by som bol, tak sa predsa nestane to, čo tu práve existuje. Ak by som bol takým, nikdy neprídem na vrchol tohto kopca. Nikdy ...“
„Nemáš tak úplne pravdu. Na vrchol kopca ťa dohnali nesprávne dôvody. Prišiel si sem preto, lebo to chceš urobiť pre seba, alebo pre ňu? Alebo nebodaj pre vás oboch?“
Zaťala do živého, ako keď zatne ostrá hranu okraja topánky do tela bezbrannej dážďovky. Trávu zaliala krv z jeho srdca a plynula smerom nadol. Rovnako, po oboch stranách. Bez mihnutia oka zodvihol ruky nad hlavu a zakričal:
„Neviem si dať rady. Prosím, pomôžte mi niekto.“
Ohlušujúci krik prinútil trávu, aby odišla. Zafarbená krvou pochodovala preč, do bezpečia. Ten muž musel byť jednoznačne šialenec. Stratil zo srdca toľko krvi, no nič sa mu nestalo. Potok bol však už teraz zastaveným a svedkovia by odprisahali, že chcel tou krvou iba odplašiť trávu. Ostali tu aj iní svedkovia. Tí obďaleč napomáhali divadlu, aby prepuklo v plnej kráse. Žiadne drahé javiská, či zlaté kulisy. Len bežný človek, s pozadím reálneho života. Dokonca aj tá obloha bola akási matnejšia. Vôbec nie modrá, ako v tých celovečerných filmoch.
„Neviem, čo mám robiť. V samote nachádzam uspokojenie, no nikdy sám nedokážem naplniť to, po čom túži moje srdce. Mám ísť sám proti sebe, alebo utíšiť hlad po rozsievaní šťastia kdekoľvek, kam sa pohnem?“
Bola by to rečnícka otázka, ak by mu na ňu ona neodpovedala.
„Rob presne to, čo cítiš. Ja ťa mám veľmi rada a budem pri tebe stále stáť. Nech už v živote postretneš akékoľvek negatívnosti, mňa sa nezbavíš.“
Zachechtala sa spôsobom jej vlastným a pozrela sa na neho krásnymi očami, spoza červených okuliarov. V rukách držala tri malé červené paradajky. S úsmevom mu ich podala.
„Daj si ich. Stratil si veľa krvi, toto ti pomôže nabrať silu.“
„Ďakujem ti.“
Neveriacky hľadel jej smerom. Posadila sa na stoličku oproti nemu, hneď vedľa svietiacich nočných lámp, ktoré pochodovali vedľa nej. Sprevádzali ju na každom kroku a s ich pomocou dokázala dať slovnému spojeniu „presvetlí každú miestnosť“ omnoho reálnejší zmysel.
„Nepozeraj sa na mňa tak, lebo ťa buchnem. A nechci, aby som to urobila. Keď sa mi to podarilo minule, zlomila som si na tvojom stehne ruku.“
Stále neveriacky hľadel, nepovedal ani slovo. Zobral si jednu z paradajok a zjedol ju bez jediného zahryznutia. Tak ho to predsa učila. Iba potom budú mať nefalšovanú magickú moc.
Lampy si posadali vôkol nich, tvoriac nepriepustnú hradbu medzi vonkajším a ich vnútorným svetom. Tu neprenikol nik. Interný humor, doťahovanie sa, prednastavené zábavky, nepochopené nikým iným. Skrátka sa našli, jeden pre druhého. Nebola to však láska.
„Prečo si ku mne prišla. Veď vlastne ani neviem, ako som sa sem dostal ja, nieto ešte ty.“
„Potreboval si moju pomoc. Preto som tu. Alebo mám snáď ísť preč?“
„Nechoď. Len svetlá mi začínajú akosi príliš svietiť do duše. Bojím sa, aby si neuvidela viac, než je pre oči prijateľné.“
„Ty si ale prípad. Nie, toho sa v žiadnom prípade báť nemusíš. Popálila som sa už veľa krát. No toto je iné. Stačí predsa trocha opatrnosti a všetko bude v najlepšom poriadku.“
Svetlo oddialilo od nich pozornosť. Zbadalo niečo iné, na čo si veselo svietilo, no kotvu v žiadnom prípade nezdvihlo. Stiesnené priestory vyvolávali pocit bezpečia, no zároveň aj úzkosti. Boli si bližšie, než by hociktorý z nich chcel. Nebolo možné tomu zabrániť, pretože svetlo prenikne všade a nedá sa s tým nič robiť.
„Poraď mi prosím. Neviem, ktorým smerom mám ísť. Ak pôjdem cestou svetielkujúcich stebiel, dostanem sa na miesta, kde ešte nik nebol. Do čarovných krajín, plných prívetivých ľudí, opojných pocitov, alebo iných vymožeností. Ak však pôjdem cestou ruží, dostanem istotu, porozumenie.“
Súbor strák prelietal ponad nich. Svetlo lámp okamžite zasvietilo na ne, čím ich odohnalo. Niet nad dobré vycvičené lampy. Aspoň vám nikdy do života neprenikne záludná tma, či iné tmavé potvory.
„Nepoviem ti, čo je správne. Opakujem ti to znovu. Dnes som tu len preto, lebo máš ku mne bližšie, ako ku komukoľvek inému.“
Jej zvlnené vlasy jej dopadali až k pásu, vytvárajúc dojem dokonalého upravenia. Šaty na nej síce vyzerali stroho, no zároveň mali v sebe aj kúsok majestátnosti. Nebola krásna, nie v tom pravom zmysle slova. Ani on nebol škaredým, no predsa medzi nimi panovala obrovská priepasť. Boli skrátka z iných svetov.
„Dokonca mám aj zoznam. Pozri sa.“
Podal jej ho.
Letmo si ho pozrela, no dala dostatočne najavo, že ju to zaujíma.
Bezradne sklopil zrak. Vzdychol si posledný krát. Straky preleteli ešte raz. Dúfali, že svetlo už opustilo tento svet a korisť už bude voľnejšou. Straky totiž trpia zvláštnou chorobou, chcú mať zásadne to, čo nemôžu.
Plný odhodlania vystúpil z interného kráľovstva dvoch sŕdc. Jedna z lámp mu v boji odlomila srdce tesne pod lakťom. Dobitý sa postavil a ukázal smerom k ružiam.
„Lúčim sa s tebou, no iba pre tentokrát. Naše životné cesty sa nikdy nerozdelia.“
Ochabnuté ruže začali v diaľke dvíhať ubolené hlávky. Cítili jeho prítomnosť, jeho blížiace sa kroky. Práve k nim teraz leteli straky, snažiace sa ho zmiasť.
„Rozhodol si sa správne.“ povedala tichučkým šepotom ona. Rukami na duši mu zamávala na rozlúčku, ba dokonca zopár lámp dodnes hovorí, že mu poslala aj letmý bozk.
Budúcnosť prišla skôr, no ona do nej stále patrila. Síce iba okrajovo, avšak nikdy nestratila to, čo si u neho tým týždňom a pol získala.
Ruže opäť rozkvitli. Začali rodiť prenádherné plody z lásky. Žiadne straky už nepoletovali, rozpŕchli sa pracovať do vzdialenejších kútov sveta. Život bežal opäť, bez zastavenia. A takto to skrátka malo byť.