Vanúše, paplóny, matrace, podušky, prikrývky a perinky. Už od nepamäti ľudstvo nemusí v noci mrznúť a pokojne spí zababušené v teple. Sprvu to boli kožušiny, neskôr vrecovina alebo plátno plnené senom a jedného dňa sa ako výplň začalo používať aj perie.
Všetci obyvatelia mestečka vedeli, kde kúpiť tie najkvalitnejšie paplóny či vankúše. Bol to dom pani Vodnárovej.
Pani Vodnárová bola veselá starenka a hrdá babička troch vnukov. Jej manžel umrel už pred tridsiatimi rokmi a ona sa už nikdy viac nevydala. Bola vítaným hosťom na každej oslave a uznávanou členkou mestského klubu čitateľov. Milovala knihy. Najradšej cestopisy a detektívky. Jej najväčšou záľubou však bolo perie. V malej izbe na druhom poschodí mala prastarý šijací stroj a na ňom usilovne pracovala. Šila, strihala, vyšívala a nakoniec vzniknutý vankúš, podušku, paplón či perinku naplnila snehobielym perím.
Všetci zákazníci boli nadmieru spokojní. Jej výrobky boli kvalitné a spalo sa pod nimi veľmi príjemne. Pani Vodnárová príjmala ďakovné slová s úsmevom. Ona však v noci spala len málokedy. Sedávala potme v kuchyni a počúvala absolútne čistý a prekrásny tichý spev anjela, ktorého uväznila vo svojej pivnici.
Anjel vedel, že ho počuje. Cítil jej prítomnosť a cítil aj niečo iné: hrôzu. Pani Vodnárová totiž niekoľkokrát do mesiaca zišla do pivnice. Reťaz, ktorou spútala anjela, bola zamastená krvou. Jeho majestátne krídla boli od bolesti ochrnuté. Nepomáhali prosby, modlitby, plač či varovania... pani Vodnárová sa len usmievala a mlčala. Ošklbané perie umývala vo vode s kvapkou octu. Vždy za niekoľko dní dorástlo.
Pod perinami od pani Vodnárovej sa vždy spí dobre. Sú ľahké, je pod nimi príjemne teplo a v snoch často počujete spev anjelov.