Mrzlo...
A možno ani nie...
Možno som si to len namýšľal a chcel som ospravedlniť tú jemnú triašku ktorá sa ma zmocňovala v okamihu, keď som sa zadíval do jej očí.
Veľkých očí...
Dokonalých očí...
Krásnych tak, že každá bunka môjho tela sa chcela oddeliť a vletieť do nevyčísliteľne hlbokej priepasti – brány do duše. Áno, brána do duše, tak sa im tuším hovorí.
A asi je to pravda, pretože spolu s našim pohľadom som zbadal milióny sedmokrások, fialiek, tulipánov a mnohých ďalších Božích zázrakov, ktoré ako kanónová guľa preleteli mojim vnútrom a zanechali mi pod pokožkou nezabudnuteľnú vôňu.
Zrazu som cítil ako voňajú farby.
Žltá neprekonateľnou túžbou, červená opojnou zvodnosťou, biela krištáľovou nevinnosťou a zelená nekonečnom.
Ona však tiež uzrela moju dušu.
Prečítala ma.
Hluk, ktorý rozochvel bubienky jej uší tentoraz nevyvolávalo kmitanie vzduchu zvonku ale tlkot srdca zvnútra. Myslím že sama nevedela, či je to moje srdce, alebo jej vlastné, jediné jasné bolo, že to vzniká kdesi v útrobách jej tela, nie hmotného, ale duchovného. Toto bubnovanie bolo také neznesiteľné, že sa kŕčovito chytila za hlavu.
Márne sa snažila nadýchnuť.
Duša sa zatvorila – jej zreničky zapadli a z dvoch bielych guľôčok sa skotúľalo zopár červenkastých sĺz.
Videla to.
Počula to.
Cítila to.
Vzplanula. Voskový kahanec čo zostal na mieste kde stála som vzal a uložil k tým tisícom ďalším.
Šedivý dym ju vracia tam, odkiaľ prišla – k nebesám.
Teraz už vie, kto som. Vie, čo neviem ani ja sám. Kiežby som mohol nahliadnuť do svojej duše pohľadom do zrkadla a vymazať to, čo vysáva život tým, ktorých mám najradšej a mňa robí silnejším.
Nenávidím sa...
Chcem zomrieť...