Riyen otvoril oči. Keď si uvedomil, že jeho sen bola len nočná mora, zaplavil ho upokojujúci pocit. Zdvihol sa na lakťoch a potriasol hlavou, aby z nej vyhnal tie nepríjemné šepkajúce hlasy, ktoré ho prenasledovali všade, kam sa pohol. Už si na ne začínal zvykať.
„Bré ránko!“ spoza dverí sa vystrčila chlapčenská hlava. „Mal by si si švihnúť, kamoš, inak zmeškáš Sparrensov test.“
Riyen otvoril ústa, ale hneď ich aj zatvoril. Pozrel na hodinky na stole a zanadával.
„Nechám odomknuté, aby si pri odchode nevyrazil dvere, okej?“ zakričal mu spolubývajúci, otvárajúc dvere bunky, zatiaľ čo si Riyen obliekal džínsy.
„A to si ma nemohol zobudiť?!“ zakričal za ním zúfalo, no chlapec bol už preč.
V celom tom zmätku a náhlení sa mu podarilo zhodiť na zem lampu, ktorá sa našťastie nerozbila a v kúpelni sa potkol o prázdnu fľašu minerálky, vďaka čomu takmer vletel do umývadla. Na raňajky nebolo ani pomyslenia, a keď konečne vybehol z budovy, uvedomil si, že či už príde alebo nie, Sparrens bude viac než nadšený. O dôvod viac, aby konečne niekoho nenechal prejsť.
Nevyhodí ťa, nevyhodí ťa, nevyhodí ťa, šepkal mu vnútorný hlas, ktorému ani za mak neveril.
„Hej, Riyen!“ ozvalo sa odniekiaľ spredu.
Riyen zdvihol hlavu a pri lavičke zbadal usmiate čiernovlasé kučeravé dievča, ktoré mu kývalo. Prebehol popri nej, letmo sa usmial, hoci to vôbec nemal v úmysle, a bežal ďalej.
„Ponáhľam sa na skúšku, prepáč!“ zakričal za ňou, keď si všimol, že jej úsmev zmizol z pier.
Oči sa jej ale naďalej usmievali, „Veľa šťastia!“
-Prišiel si len tak a nikto na to nič nepovedal? Bol mŕtvy?-
-Nemŕtvy. Ale nehrajme sa so slovíčkami, sústreďme sa. Slová sú len povzdychmi žijúcich.–
Riyen vôbec nechápal, ako sa mu tie vety dostali do hlavy. Zase mal pocit, že hlasy, ktoré tak často počul iba on, sú ozvenou skutočnosti. Všetky tie chvíľkové rozhovory mu vôbec nedávali zmysel a on ani nevedel, či hovorí žena alebo muž. Možno si to len namýšľal. Iste to robí stres zo skúšok.
Pol roka?? ozvalo sa neveriacky jeho podvedomie.
Vedel, že má pravdu. To šepkajúce čosi sa ozývalo častejšie ako na začiatku a občas boli hlasy intenzívnejšie. Akoby bol bližšie k ich pôvodcom. Alebo oni k nemu.
A možno len šaliem... rezignovalo vedomie a Riyen sa unavenými očami zahľadel na autá čakajúce na križovatke. Stál v autobuse opretý o železnú tyč a z úst mu pri každom výdychu vychádzali obláčiky pary.
Ledva si stihol pomyslieť, že by v tých autobusoch mohli aj prikúriť, keď jeho vlastnú myšlienku prekryl pohŕdavý hlas: -Chlad? Ten smiešny ľudský pocit zaznamenaný kožou? Nie, vďaka.-
Riyen zaklipkal očami a poobzeral sa po spolucestujúcich, ale nikto z nich zjavne nič nepovedal. Toto sa mu ešte nestalo. Ten hlas, a tento krát si bol istý, že patril žene, mu odpovedal na jeho vlastný pocit. Alebo myšlienku?
Zbláznil som sa, pomyslel si, na čo mu v ušiach zarezonoval škrípavý smiech.
„Sme výtvorom geniálneho šialenstva!“ zvolal muž teatrálne a otočil sa na opätku. Kopol do rozbitého skla na zemi a so za chrbtom založenými rukami a sklonenou hlavou sa prešiel po malej miestnosti plnej myšieho trusu a odpadkov.
Blondína stojaca v kúte ho pozorovala s napätým výrazom v tvári. Čakala, že niečo podobné povie. Už pol roka sa hrali s mysľami utrápených duší a ani nie tak z milosti ako z pocitu hladu im darovali rýchlu smrť. Žena však chcela viac. Zabíjanie samo o sebe ju nebavilo, a tak stála v kúte, očakávajúc vhodný čas na otázky.
„Čím sme si však zaslúžili tento,“ muž si odkašľal a uškrnul sa, „príbytok?!“
„Možno tým, že sme len dvaja a stačí nám to?“
Muž sa pozrel na ženu, akoby dovtedy ani netušil, že tam stojí. Chvíľu sa pohrával s myšlienkou, že jej spôsobí niečo veľmi nepríjemné a bolestivé za jej opovážlivé prehovorenie, ale potom si uvedomil, že ona je jediný tvor, ktorý je ochotný počúvať jeho ustavičné kvílenie.
Jeho potkania tvár sa roztiahla do krivého úsmevu, keď prehovoril, „Sme to, čo sme. A musíme si to vážiť.“
Blondína zaváhala. „Iste.“
Muž zapišťal ako potkan a nosom nasal smrad miestnosti. Pár krát sa obzrel okolo, zahľadel sa na zadebnené okná, špinavú dlážku a obhorený strop.
„Ale to neznamená, že znevážime starú krv, ak...“
Žena sa rozosmiala, „Ak sa trochu pohráme.“
„Tak, tak. Prečo si neurobiť malú spoločnosť? Zavolaj ho.“
„S radosťou!“
-Poď.-
Riyen vystúpil z autobusu a pustil sa cestou cez mestský park. Jeho pohľad sa upieral na drevené lavičky obsadené starčekmi a starenkami, no v skutočnosti tam týchto ľudí vôbec nevidel. Skľúčenosť a smútok ho objali v mrazivom náručí a hodili do minulosti.
Spomenul si, ako tu pred rokom sedel so svojou láskou, ženou, ktorú naozaj miloval, no navždy stratil. Keby bol v ten večer s ňou, bola by ešte nažive. Usmievala by sa na neho, hrala sa s vlasmi, držala ho za ruku a perami mu hladila krk. Obetoval by pre ňu čokoľvek. Bez nej jeho život nemal zmysel.
Oči sa mu naplnili slzami bolesti. Náhly príval hnevu, zloby a pocitu nespravodlivosti ho donútil zaťať päste. Napriek tomu pokračoval ďalej, stúpal na vetvičky, zoschnuté konáre a lístie. Cítil sa ako prázdna nádoba hodená do silného prúdu rieky. Život sa okolo neho valil, on sa v ňom zmietal a krútil, ale nemohol sa dostať nad hladinu, nadýchnuť sa. Pálčivá bolesť v srdci neustávala, dych sa mu zrýchlil a v žilách mu dunivo pulzovala krv.
Rozbehol sa. Videl pred sebou rozpadnutý spálený dom, do ktorého sa nezahryzol len zub času, ale aj farby zo sprejov ľudí, ktorým vôbec nezáležalo na tom, že v tom dome kedysi niekto žil. Prespávali v ňom bezdomovci a narkomani, občas túlavé psy alebo mačky. Bolo to malé útočisko škodcov, bezradným stvorení odsúdených na život a tých, ktorým nebolo pomoci.
Takmer zvalil vetchý plot, keď v rýchlosti rozrazil bráničku. Dotkol sa kľučky. Vedel, že keď otvorí dvere, prúd života ho konečne vyvrhne nad hladinu a on sa nadýchne smrti.
-Bolesť. Nespravodlivosť. Strach. Opustenosť. Prázdnota. Samota. Je to naozaj to, čo cítiš? Poď.-
Riyen otvoril dvere. Pach smrti, ktorý sa tam prevaľoval, mu vyrazil dych, keď vkročil dnu. Nadýchol sa hlbšie a zastal.
-Nevidíš to? Ja žijem.- začul vo svojej hlave a otočil sa k dverám do obývačky.
Srdce mu búšilo až v hrdle, v hlave mal zrazu akési nezvyčajné ticho. Nepočul nič, ani svoj dych, ani vlastné kroky. Nepočul ani muža, ktorý sa za neho postavil a smial. Nepočul nič, len hlas tej, ktorú miloval.
-Prešiel si životom a tu je križovatka. Môžeme začať odznova.-
Hladil ju očami, cítil jej vôňu, pristúpil k nej, bál sa, že ju rozbije, zdala sa byť taká krehká. Neuveriteľne krehká. Ale musel sa jej dotknúť, uistiť sa.
Chytil ju za bledú rúčku a pohladil prstami. Pozrel do tých modrých očí a uvidel to, čo mal on celých nekonečných tristo šesťdesiatpäť dní v srdci. Prázdnotu.
Jej oči boli chladné, ruky ľadové.
„Lain?“ odvážil sa vysloviť.
„Riyen,“ zašepkala.
Všimol si, že jej dych sa nemení na paru. Bola chladnejšia než januárový vzduch.
Dotkol sa jej tváre a, akoby jej chcel dodať životné teplo, objal ju. Držal ju jemne, aby sa mu pred očami nerozpadla na tisíc ľadových kúskov a ešte stále nepočul mužský smiech za svojim chrbtom.
„Chcem sa s tebou zahrať malú hru. Prv než odídem,“ usmiala sa Lain.
„Kam? Čo?“
„Ššššš.... Tíško. Pozri, tu je minca,“ Lain vytiahla z vrecka malý strieborný peniaz. „Má dve strany. Ak padne orol, zomrieš.“
Upírka sa neudržala a pri pohľade na Riyenov nechápavý výraz na tvári sa rozosmiala. Keď sa od nej pokúsil odstúpiť, zovrela jeho rameno ako v kliešťach a zasyčala. V druhej ruke si pohadzovala mincu.
Riyen sa zamračil, „Ak padne hlava-“
„Hádž!“
Lain do neho hodila mincu s posmešným úškrnom. Voľnou rukou ju vyhodil do vzduchu a čas sa akoby zastavil. Upírka chytila mincu do rúk a snažila sa ju otočiť orlom hore. V tej chvíli ju niečo silné chytilo okolo pásu a ťahalo preč.
Nedostaneš ho, kričal ženský hlas nešťastne. Vypadni!
Falošná Lain bojovala a pokúšala sa pohnúť mincou. Cítila, že tá druhá sila sa snaží obrátiť mincu hlavou hore.
Bude môj. Len môj. Celý, chutný, hahaháááá!
Nedostaneš ho!
Keď sa blondína pozrela na Riyena, videla, že má zatvorené oči. Pred jeho tvárou sa mihalo zelené svetielko. Chcela sa po ňom natiahnuť, ale neodvážila sa pustiť mincu.
Svetlo sa roztiahlo a vytvorilo obraz mladej ženy.
Padne hlava. Ostane žiť.
Po lícach jej stekali slzy smútku a bolesti. Chytila upírkine ruky a tie sčerveneli. Vykríkla. Cítila bolesť. Cítila, že žena ju spáli, ak hneď neujde. Ale jej šialenstvom presýtená krv ju nútila držať mincu a pomaly ňou otáčať.
Zrazu spojenie zoslablo. Čas sa pohol, obe ženy boli odhodené dozadu a minca, ktorá dopadla Riyenovi na ruku, ostala stáť. Na hrane.
Keď na krku pocítil čosi teplé a lepkavé, uvedomil si, čo sa stalo.
-Každá minca má tri strany,- muž sa prestal smiať. -Nie si mŕtvy. Ale ani živý.-
Riyenovi sa podlomili kolená a chytil blondínku za plece. Tá ho objala okolo pásu, postavila sa na špičky, zahryzla si do jazyka a pobozkala ho.
Napil sa. Jeho život bez Lain nemal zmysel, ale ešte nechcel zomrieť. Nemal na výber.
-Nebudeš sa viac cítiť sám. Už nebudeš cítiť nič.-