Mračná prachu pokľaknú
všetkým svätým bojom,
osamelý na kopci
stojí pomník vojom.

Mŕtvi bratia, otcovia
nikdy viac nevstanú,
nikdy nedorazia
na svadbu chystanú.

Moria znova pohlcujú
ďalšie slané rieky,
znova sú páchané
nezmyselné hriechy.

Holubica padá k zemi,
s dierou v bielej hrudi,
s prosebným pohľadom,
mier už neprebudí.

Krídla boli zlomené,
srdce vytrhnuté,
biela skrvavená,
meno zabudnuté...