Vidím to, čo vidieť nie je,
počujem, čo nikto nikdy nevravel,
v rukách cítim pulzy zeme
- som pohanský kazateľ.

Dýcham, hľadím,
bosou nohou, zavčas ráno zarosenú
trávu hladím
a tá tráva, vždy tak kruto zelená,
stebielkami zo saténu,
hravo, nežne hladí mňa.

Odriekam modlitby, spievam si žalmy
naivne zmätená vlastnými ideálmi,
verím a dúfam, že raz vyčistím
váš pohľad, tak smutný a tak kalný.

Šla by som bojovať,
nie je za čo,
vládala trpieť,
nie je pre koho.
Niet toho, komu môj boj
preliatou krvou by pomohol.

Vylož mi karty, prezraď vôľu osudu,
ukáž mi ktorými mám ísť dvermi.
Iní, tí moje sny žiť veru nebudú,
oni sú slepo strachu verní,
ver mi.

Zaveď ma k útesu nad dravým morom
a chvíľu postoj so mnou pri kraji
a keď sa budem zvedavo nakláňať
nad zmútenými vodami,
jediným prstom jemne ma posotíš,
môj úsmev v letku ti zaplatí,
vtedy, keď prvý raz živú ma uvidíš
- vďaka ti záchranca, vďaka ti, vďaka ti…