Teč, slza..
Stekaj mi po líci
a zmy mi z neho prach.
Ja zabudla som hľadieť
a srdce okoval mi strach…
Chcela som city tajiť v hĺbke svojho srdca
a každá chvíľa – i dojemná a srdcervúca
zamrela v ľade mojej sebakontroly...
No dnes… dnes sa kryha rúca.
Jak suché trámy starej stodoly.
Teč slza… teč!
Vyplav mi z duše nános bolesti,
i súcit takmer udusený…
K stromu, čo miazgou krváca,
k včele, čo opeľuje čerešňový kvet
a nevie, že už zajtra dodýcha…
A radosť, keď zahreje ma úsmev dieťaťa..
v ňom zrkadlí sa neha, celý svet…
Teč slza…
som človek a v Tebe sa moje človečenstvo zračí,
tak, ako oblohu robia nebom mraky…
jak lúku šatia vlčie maky,
nech stratí sa tá hrča, čo ma v hrdle tlačí…
Nech odnesú ju na krídlach v ranné zore vtáky…
Teč slza…
A pokrop líce toho,
čo tichučko tam v kúte osamote smúti
a jemu zmy prach z očí…
Veď niet dôvodu na plač!
Ach, toľko krásy je tu, až hlava sa mi točí…
Že krása bolí?
Že láska bolí?
I bolesť bolí?
Ach, blázon! Podaj mi tíško ruku,
nech pošepnem Ti, že bez bolesti
len mŕtvou skalou by sme boli…
Je démonom, čo mučí naše telo
i vetrom, čo rozdúchava oheň mysle,
by človečenstvo v nás v popol nezotlelo…
Tak tíško teč…
Slza, slzička…
Si poslom, čo nesie v sebe nádej...
a ona podrží nás v náručí
a ohreje nám dlane v žiare sviece mihotavej
a opäť uvidieť nás naučí…
Tak teč, slza, slzička…
máš v sebe silu, nadpozemskú moc,
aj keď si drobná.
Taká maličká…

P	U	S	Š	P	S	N
		1	2	3	4	5
6	7	8	9	10	11	12
13	14	15	16	17	18	19
20	21	22	23	24	25	26
27	28	29	30	31