Hodiny tikajú, už je čas,
už zalieva ju pot a chlad.
A úzkosť zatieni hviezdny jas
- i bez pýchy príde dnes pád…

Zima už zavanie od dverí,
postava tmavá, zhrbená,
len oči horia vínom plamenným...
Toľký krát bude dnes súdená.

Kto ortieľ vyriekol nad ženou strápenou?
Kto do rán sype jej denne soľ?
Osud hrá tak krutú drámu s ňou
a nedá nikoho, kto by jej pomohol...

Ona len sama deň čo deň
na muža čaká pri hrnci s polievkou
a dusí potichu vlastné srdce
pod ťažkou kovovou pokrievkou.

„Hej žena!“ ozve sa od dverí,
„či si ma dnes verne čakala?“
Čakala, túžila, večeru chystala
a na drevenom lopári vlastné si srdce krájala.

Keď k ťažkým rukám mu tanier položí,
zbabelo  vyhne sa chladnému pohľadu.
Veď z neho cíti plameň na koži!
Tá pozná jeho rúk bolestnú nadvládu…

Tisíce úderov, tisíce sĺz,
pre lásku utŕži mnoho krutých rán.
Lebo tam hlboko vo vnútri
verí, že raz srdce otvorí dokorán.

Zlomená, no stále naivná:
Zostať mám? A či utekať?
Či môžem len tak napospas
samému sebe ho ponechať?

Svet s ním je tmavý, boľavý
a také ťažké jeho dlane…
Na všetko dá sa však zabudnúť,
keď si k nej zrána mĺkvy ľahne.

Keď potom v očiach uvidí prosbu:
„Vieš, že to z lásky, tak mi odpusť…“
Zatlačí do kúta horkú chuť z úst,
dovolí sa mu na hruď privinúť.

Pohladí po vlasoch malého chlapca,
čo v tvrdej hrudi kdesi sa stratil
a s každým dotykom kúsok seba stráca,
veď svojou prázdnotou na duši dávno jej slzy splatil.

Odpustiť, to už nemôže,
srdce jej v bolesti tvrdne.
Hrdosť i viera v seba samú
už navždy sú v jej vnútri mŕtve.

Len malá iskierka horí v nej,
že je to všetko len zlý sen,
že sa raz z neho zobudí…
No čo ak si to zaslúži?