Stojím na okraji priepasti a rozmýšľam.
Či vrhnúť sa po hlave do víru
alebo v pokoji prežiť chvíle zúfalstva.
Temno duše, temno sveta
Či oddať sa tvorom bez srdca
ktoré tancovať so mnou budú v noci
alebo sama v kúte zapíjať si žiaľ.
Nedostávam odpoveď, nepočujú moje prosby
o pomocné laná, o záchytné ruky.
Rozbíjam sa o skaly
celá dochádzam na dno.
Privítanie neminie ani mňa.
Vidím tváre v kŕči okolo.
Chcú ma zapojiť do svojich sietí
do rituálov, ktoré i ten najnižší
pod svojou taktovkou v moci má.
Úsvit nepríde, márne čakám deň.
Tma, tma, oslobodenie je i v nej
v tme som sama, sama sebou.
Nevnímam blízkost padlých duší
srdce sa derie z hrdla von.
A ja opäť zisťujem, že ovládol ma sen
čo nenechá ma odísť nepoznačenú
bez následkov desivých ako mrak.
Zakryl mi výhľad na nový deň
na novú nádej, na krajšie obdobie.
Ostávajú len obrazy temné.
Temno duše, temno sveta