bezhlasne.

Bledé jak klauni v nemom filme
spaľujú bôle dávnych čias,

bez vášne...

Horúce slzy im stekajú po šiji,
rátajú chvíle živým i neživým,
a tancom vítajú príchod...

duchov…

Voskovou krajkou menia sa na víly…
a aj tak voňajú, sviece...
Jak med čo s vanilkou nesie sa

vzduchom…

Ich nemý šepot nepočuť uchom,
iba ti pošteklí plece.
Tak zomrú sviece.
Bez žiaľu zasyčia knôtové dušičky,
topia sa na dne voskovej studničky,
na pomníkových schodoch.
Tak, opustené, hynú,
V novembri,
na čiernych hroboch…