Drobné kvapky cinkajú po plechu
a z diaľky počuť rinčanie skla,
havrany letia ukryť sa pod strechu,
dnešný deň dohorel do tla…
Kam kráča čierna postava?

Pár smutných očí, zdraví noc,
tú svoju priateľku vernú...
Mesiac už má nad ním svoju moc.
Vždy sa tak večer stretnú…
Zastala čierna postava.

Na moste cíti kolesá vekov,
skrúšene hľadí do čiernej vody...
Boh zatratencov mu už povraz splietol,
chce obrať svojej úrody plody...
Čo vidí čierna postava?

Vo vode pláva mu minulosť,
tá, ktorá ho tak páli, bolí...
V myšlienkach valí sa budúcnosť,
a tej sa veľmi... príliš bojí...
Čo robí čierna postava?

Tichúčko vylezie na klzký okraj,
rosa ho zmáčala slzami.
Ach, vánok, ešte sa s vlasmi pohraj…
Potom.. je svet už neznámy…
Skláňa sa čierna postava...

Rozprestrie ruky, jak krídla vtákov,
vo vetre zašuchtá starý plášť,
mesiac mu zakýva spoza mrakov...
Na mesto zniesol sa tichý dážď.
Do vody letí čierna postava...

Šeptavý výkrik zamrel mu v hrdle,
studené ruky objali telo...
Už letí medzi duší kŕdle.
Zhaslo aj to, čo v srdci tlelo.
Zmizla už čierna postava.

Tichúčko tečie tmavá voda
od nepamäti až doteraz.
Ďalšiu z duší ukryť dnes hodlá,
už ani nevie koľký raz…
Tak vitaj, čierna postava...