Na spálenisku mohyly sa týčia,
Mohutné stavby čo menia sa v prach.
Večnému spánku klesli do náručia
všetky tie sny čo zabil tvoj strach.

Mosadzná tabuľa okoliu hlása:
„Tu leží ten, čo bol slobodný.
Skolila ho zlata krása,
avšak boj to bol  nerovný“

Inde zas chladné lôžko rytier má,
mladík, chcel horlivo krivdu biť
Tu milenec, čo pravú lásku vyznáva.
ďalší túžil len naplno žiť.

Chceš ich prebudiť, kričíš: „Priatelia!“
Ich kosti však čas už rozfúkal.
Stojí tam Ona, v šat z tieňa halená,
Zazvoní kosa – ten čas si premeškal...