Každé ráno prebudí sa,
a vie, že len hľadieť,
nemôže ho dotýkať sa,
nemôže zamdlieť,
nemôže mu vravieť.

Prosím ťa neodchádzaj,
spomaľ cestu na západ,
to teplo mi stále dávaj,
oddiaľ ten svoj pád,
maj ma viacej rád.

Nevie mu to povedať,
natiahne krk ako drak,
otáča sa, len to vie dať,
ono zapadá za veľký mrak,
ona skloní hlavu, klopí zrak.

Ako dobre, že nie som Slnečnica,
radšej by som nevidela,
ako necítila dotyk tvojej ruky na moje líca,
ako nezamdlela pri horúčave tvojho tela,
ako nevravela ako málo je niekedy veľmi veľa.