Stopárov sprievodca po galaxii
Nepanikárte
The Hitchhiker’s Guide to the Galaxy (US / UK, 2005, 109 min)Po viac ako dvadsiatich rokoch bojov, rokovaní a nekonečnej výmene osadenstva filmu sa na plátna kín konečne dostáva spracovanie kultovej pentalógie Douglasa Adamsa. Sám Douglas nikdy nezhliadol ani minútu filmu, keďže nás v máji 2001 navždy opustil a nik z nás sa už nikdy nedozvie, čo by naň povedal, no osobne si myslím, že by sa jeho názor niesol niekde v duchu „Ospravedlňujeme sa za nepríjemnosti.“
Ešte skôr, ako napíšem čokoľvek viac, musím vás upozorniť. Ak ste nikdy nečítali papierovú verziu Stopára, šanca, že sa vo filme beznádejne stratíte, je obrovská. Šanca, že znechutene odídete z kina, frfľajúc si popod nos poznámky o vyhodených peniazoch a škodoradostne zašliapavajúc popcorn do drahého kinosálového koberca, je značná. A šanca, že unudene zaspíte, tu určite je.
Alebo, povedané inak, toto určite nie je film pre bežného, nezasväteného diváka.
Príbeh začína nevinne a pokojne, presne tak, ako si to Douglas určite predstavoval. Zaspievajú nám delfíny, Arthur unavene vstane z postele a tresne si hlavu o schody, potom sa udeje kadečo nedôležité a Zem vybuchne. To už náš hrdina nezaregistruje, keďže vďaka svojmu dlhoročnému priateľovi Fordovi (a prezlečenému mimozemšťanovi) bude v tom čase už v hlbokom (a širokom) vesmíre.
A potom... veď viete. Znalcom stačí povedať „Marvin, Zaphod, 42 a myši“, ignorantom treba pripomenúť, že to naozaj nie je film pre nich.
To, že scenár filmu má na svedomí samotný Adams, je cítiť z každej minúty, no zároveň mi nedá nevyjadriť podozrenie, že po jeho smrti sa v ňom niekto ešte nepekne pohrabal, kopec toho poškrtal a niektoré vtipy prepísal svojimi. Príbeh totiž bláznivo skáče z miesta na miesto, často necháva veci nevysvetlené, uzlíky nedoviazané a celkový efekt je niekedy značne chaotický.
Osobne som to filmu čiastočne odpustil, pretože aj napriek častému chaosu a niekedy až trochu trápnemu, násilnému humoru (ktorý sa tam objavil nevedno odkiaľ, keďže v knihách určite chýbal), sa s pravidelnosťou objavujú scény, ktoré sa vás dotknú tým správnym spôsobom. Či už to je samotné zničenie zeme, padajúci vorvaň, alebo dych vyrážajúca, nádherná scéna z planéty Magrathea (v mojich očiach práve ona položila do smútku celé hviezdny vojny aj s ich špeciálnymi efektami), niekedy naozaj nebudete vedieť, či sa máte smiať, alebo plakať dojatím.
Herecké výkony sú na vysokej úrovni a obsadenie mi až na výnimky pasovalo ako uliate na postavy z knižnej predlohy. Martin Freeman ako Athur Dent poskytoval pevný bod počas celého filmu, často zachránil aj pokazené scény a vo svojom zelenom župane pôsobil presne tak ako som si ho vždy predstavoval. Sam Rockwell (Zaphod Beeblebrox) mal na svedomí zrejme najviac scén trpiacich syndrómom slabého, situačného humoru, no jeho oslepujúci úsmev, lacné gestá, vlajúce vlasy a garderóba za všetky drobné poskytli obraz galaktického prezidenta, ktorý by určite potešil aj samotného Adamsa. To, že sa o ňom počas celého filmu víla sediaca v kine vedľa mňa vyjadrovala ako o „nechutnom chlapovi“ len podčiarkuje, že ho vystihol úplne presne. Zooey Deschanel ako Trillian bola všetko, čo mala byť. Krásna, sympatická, inteligentná a dokonalo citlivá v tých správnych momentoch. Trochu ma sklamal tak akurát Mos Def ako Ford Prefect, ktorý sa dejom posúval tak nejako nevýrazne, vôbec vo mne nevzbudil chuť zorganizovať párty a aj keď svoj uterák naozaj nepúšťal z ruky, chýbalo mu akési hlbšie určenie (alebo možno viac priestoru).
Z nehereckých postáv nemôžem nespomenúť večne depresívneho Marvina (geniálne nahovoreného Alanom Rickmanom), ktorý aj napriek absolútnemu nedostatku mimiky dokázal zvesiť hlavu presne tým správnym spôsobom, večne optimistický počítač Eddie („Je mi potešením informovať vás, že dve nukleárne rakety teraz mieria našim smerom!“) a fenomenálneho Stephena Frya, ktorý má na svedomí rozprávača a všetky citácie zo Sprievodcu.
Och a ešte vzdychajúce dvere. Ako by som mohol zabudnúť na vzdychajúce dvere! Tie stoja naozaj za to.
Z hudby vypichnem len geniálnu úvodnú pieseň delfínov, ktorá akoby vypadla z jednej z epizód Montyho Pythona a dokonalo vás naladí na samotný film. Zvyšok soundtracku (ktorý má na svedomí Joby Talbot), tvorí pestrofarebná zmes motívov, od orchestrálnych, cez čisto elektronické kúsky až po muzikálnu hudbu a hodí sa nielen do kina, ale aj do veže. Ak zvažujete kúpu originálneho CD, vedzte, že na vás čakajú aj dve bonusové tracky, z ktorých slová jednej spískal samotný Adams.
A finálny verdikt? Kurník, páčilo sa mi to. Celé. Rozložilo to časti mojej osobnosti na presne ten správny pomer. Na časť A, ktorá vzlykala nad trápnosťou, časť B, dojatú a hlboko zamyslenú, časť C, nadšene aplaudujúcu večne suchému britskému humoru a správnej dávke cynizmu a nakoniec na časť D, ktorá veľmi, veľmi smútila nad tým, že Douglas Adams, autor toho úžasného vesmíru bláznov, už nie je medzi nami.
Stopárov sprievodca po galaxii sa nezaradí medzi filmovú elitu. Aj napriek tomu ale tvorí dostatočne úctivú a dôstojnú pamiatku jednému z najlepších autorov modernej scifi a skvelému človeku v jednej osobe.
A to mi stačí.
Zhrnutie:
Plusy: obsadenie, citáty zo Sprievodcu, delfíny, dvere, neprekonateľná Magrathea, originálny Adamsov humor, vorvaň, je to celkom očividne aspoň čiastočne britský film
Mínusy: chaotický dej, niektoré nedoriešené momenty, neoriginálny, ne-Adamsovsky trápny humor, podivne vyriešené Zaphodove dve hlavy, zlyhanie vysvetliť dôležitosť uteráka pri vesmírnom stopovaní, jednoznačná orientácia na znalcov kníh
Celkové hodnotenie:
4 / 10 pre neznalých a pre ortodoxných, neodpúšťajúcich fanúšikov
7 / 10 pre všetkých ostatných
- Marvin
Partneri
