Pratchett Terry: Noční hlídka
Časť tretia - Cesta späť
alebo
Na počiatku bol Jan Kýla
Podľa dátumu vydania posledná kniha o Hliadke. Obsahovo by som ju však zaradil na úplný začiatok série.
Hlavným hrdinom je opäť starý dobrý Sam Elánius, veliteľ Mestskej Hliadky a vojvoda z Ankhu, ktorý prežíva svoje najlepšie obdobie.
Má skvelú ženu, lady Sibyllu ktorá mu čochvíľa porodí dieťa, skvelého komorníka, ktorý vždy vie, ako ho upraviť na tú-ktorú príležitosť, kopu peňazí a rešpekt v kruhu mestskej smotánky. A dokonca aj vrahovia sa ho rozhodli vyškrtnúť zo zoznamu zákaziek.
Skrátka, všetko by malo byť v absolútnom poriadku. Ibaže do Elániovej hlavy sa vkráda nepozvaný hosť - nostalgia. Po toľkých rokoch v službe sa jednoducho nedokáže zmieriť s odchodom od Hliadky.
A tak, pri prvej príležitosti, sa opäť púšťa do prenasledovania. Tentokrát je to muž menom Karcer, asi najnebezpečnejší vrah, akého kedy v Ankh-Morporku mali.
Mimochodom, myslím, že je to jeden z Terryho najlepších „záporákov“, aj keď je vykreslený čierno-bielo. Terry o ňom píše: „Je to muž dvoch myslí, ale namiesto toho, aby tie dve spolu bojovali, súťažia. Na oboch pleciach mal démonov, ktorí posmeľovali jeden druhého...“ Jednoducho, tohto chlapíka znenávidíte po prvých dvadsiatich stranách a budete ho nenávidieť až do konca.
Toto prenasledovanie ich zavedie na strechy budov Neviditeľnej Univerzity, kde zrazu obaja zmiznú.
A tu sa začína odvíjať hlavná dejová línia knihy. Elánius sa vráti do vlastnej minulosti, predstiera, že je starší seržant Jan Kýla, a musí sám seba naučiť, ako byť dobrým policajtom, zabrániť krvavej revolúcii a navyše urobiť všetko tak, aby aj po návrate mal stále ešte budúcnosť, na akú je zvyknutý. A akoby to nebola sama o sebe dosť náročná úloha, niekde tu pobehuje Karcer, ktorý pozná jeho tajomstvo, a ktorému nejde o nič iné, len zabiť oboch Elániov čím skôr.
Viac vám už z deja neprezradím. Dodám len, že sa tu stretnete s mnohými známymi postavami v celkom inom svetle (snáď až na Nobyho, ktorý je zrejme v akejkoľvek časopriestorovej rovine rovnako špinavý a má rovnaké (rozumej kleptomanské) sklony), dozviete sa veľa o starej Hliadke aj o starom Ankh-Morporku.
Skrátka, opäť raz sa je na čo tešiť.
Terry sa v tejto knihe ukazuje tradične vo výbornom, aj keď trocha inom svetle.
Táto (zatiaľ) posledná kniha je napísaná inak ako zvyšok série o Hliadke. Vo väčšine ostatných románov totiž pôsobí občas dej ako akási niť, ktorá slúži len na to, aby hrdinov dostala do situácií, v ktorých môže autor poukázať na ich nedokonalosť, či prekvapiť čitateľa nejakým vtipným dialógom alebo poznámkou. Skrátka, nie je to výlučne dej, čo činí Terryho knihy atraktívnymi.
V tejto knihe je to inak. Tu je príbeh naozaj kostrou knihy, jej hlavným lákadlom.
V tejto knihe nenájdete jednoduché slovné hračky ani prudko smiešne, absurdné dialógy. Nebudete sa smiať nahlas.
Humor Nočnej Hliadky je vystavaný na rafinovanej irónii, na satire, ktorá neubližuje, ktorá sa len tak smeje zo sveta. A práve tento zmysel pre humor je najlepšou obranou voči mnohokrát nespravodlivej skutočnosti. Bez neho by sa človek snáď musel zblázniť.
Veľmi zaujímavý je aj Terryho postoj k času a manipuláciou s ním. Vlastne sa už viackrát vo svojich knihách zaoberal týmto fenoménom, ktorý je v podstate jeho interpretáciou tzv. kvantovej teórie. Veľmi pekne a zrozumiteľne je celá myšlienka vysvetlená v jednom článku od Cindy Lynn Speer, ktorú si týmto dovolím voľne citovať:
Môže existovať milión Cindií, ktoré všetky práve teraz píšu túto recenziu, a jednej z nich sa tá kniha nepáči. A navyše tá Cindy môže byť šialený maniak. Alebo existuje mnoho tvojich „ja“, ktoré práve čítajú túto recenziu, z ktorých jedno zošalie, pretože nesúhlasí s jej obsahom a vydá sa zavraždiť svojho manžela, či manželku. Teraz si poviete, že to predsa nie je možné, že to by ste nikdy neurobili. To je len vaša interpretácia.
A o tom to celé je.
Argumenty v argumentoch.
Nikdy neviete, čo z toho je vlastne pravda.
Podobne to robí aj Terry Pratchett. Jeho myšlienka o elasticite času je na hony vzdialená jednoduchému uvažovaniu v štýle „Ak zabiješ motýľa, môžeš zmiznúť, pretože si práve zabil svojho otca a tak sa nikdy nenarodíš.“ Veci sa jednoducho dejú. Dokonca sám čas sa mení, aby sa prispôsobil zmenenej situácii...“
Suma sumárum, opäť raz musím konštatovať, že tu niet čo vyčítať. Námet síce nie je celkom originálny (ale nakoniec, ktorý je?), každopádne spracovanie je úplne precízne a veľmi presvedčivé. Jednotlivé dejové odbočky do seba presne zapadajú a dotvárajú tak ilúziu nefalšovanej autentickosti a dokonalosti.
Skrátka, Terrymu jemná zmena štýlu ani v najmenšom neuškodila.
Ak ste si jeho tvorbu o Hliadke obľúbili, tento diel je absolútnou nutnosťou.
A aj keď nepatríte k Pratchettovým „skalným“, stojí za to si knihu prečítať. Uvidíte „majstra humornej fantasy“ z trocha iného uhla a možno vám učaruje.
P.S: Skoro som zabudol, že ľudia chcú čísla. A tak v mene hesla „Dajte im, čo chcú“ vravím 9,75 / 10.
Veď viete prečo...
Partneri
