Goon Show: praotec britského humoru
Počúvate domáce vysielanie BBC. Týmito slovami uvádzal Wallace Greenslade (a nejaký čas pred ním Andrew Timothy) divákov do rozhlasovej relácie Goon Show (Šou ťulpasov ;-)) v rokoch 1951 až 1960. V našich končinách je úplne neznáma, lež v tých časoch bola v Británii obrovským kultom a určite ovplyvnila a zmenila - či skôr zdemolovala - princípy britského humoru. Členovia Monty Python sa netaja, že sa v Lietajúcom cirkuse mnohokrát touto reláciou inšpirovali - čo je zrejme vidieť, pretože chaos, anarchia, rúcanie pravidiel, dadaizmus, nezmyselné príbehy a scénky sú charakteristické pre obe relácie.
Show sa vysielala v podobe polhodinových dielov v týždenných intervaloch (toto šialené tempo priviedlo Spikea Milligana, hlavného pisateľa scenárov v tretej sezóne k nervovému zrúteniu). Ale na rozdiel od zmieneného Lietajúceho cirkusu mal každý z dielov súvislú dejovú líniu. Tá bola predelená dvoma ,,kultúrnymi vložkami" - vystúpeniami orchestrov Maxa Geldraya, či Raya Ellingtona. Súvislá dejová línia však znamenala iba to, že epizódy neboli tvorené zo skečov, ale venovali sa viac-menej voľnému motívu, či zápletke. Názvy ako Prekérna situácia v buramskej oáze, Lurgi zasiahol Britániu, Fred Fu Manchu a jeho bambusový saxofón, či Muž, ktorý nikdy nebol síce znejú na prvý pohľad slušne a neškodne, to sa však nedá povedať o ich deji. Ten je skutočne nepredvídateľný: krúti sa, láme, zrýchľuje a spomaľuje, či niekedy (naschvál) naťahuje.
Britániu sužuje zákerná choroba lurgi, prejavujúca sa pacientovým nutkaním vykrikovať Jakkkabúúú. Hercules Grytpype-Thynne a gróf Moriarty presvedčia Neddieho Seagoona, že obete majú spoločnú jednu vec: nikdy nehrali na plechové nástroje. Preto jediný spôsob, ako zachrániť Britániu, je presvedčiť parlament, aby zakúpil 30 miliónov trombónov, ktoré sa majú zhodiť dosiaľ zdravým občanom.
Poslucháč si ani v najmenšom nemohol dovoliť predpovedať, ako sa tá ktorá časť skončí. V Napoleonovom piane, v ktorom Neddie Seagoon podpíše zmluvu na presťahovanie klavíra (nevediac, že klavír treba presťahovať z Louvru do Londýna), sa dej spejúci k tragickému koncu náhle preruší hlásateľovým zásahom, ktorý ponúkne divákom šťastné zakončenie: scénku, v ktorej chlapík oznámi svojej drahej dobrú správu - podarilo sa mu získať prácu (presťahovanie klavíra).
Zásahy hlásateľa (nie nepodobné pythonovskému ,,A teraz na úplne inú tému") sú len drobnosťou v porovnaní s ostatnými trikmi, ktorými herci ,,vyliezajú z deja". Aha, sme zachránení! Počujem nahrávku helikoptéry!" zvolá Moriarty. Iná postava skautíka Bluebottla je povestná tým, že jej repliky obsahujú aj inštrukcie pre herca. (Áno, som to ja, námorník Bluebottle! Priamo z lode Jej veličenstva Boxer. Naznačuje potlesk. [zvuk potlesku]. Dosť! [potlesk ustane]. Zatiaľ mi toľko potlesku stačí.). Často používaným trikom je aj opakovanie (ktoré často nemá vôbec súvis s prebiehajúcim dejom). Prekérna situácia v buramskej oáze sa začína Milliganovou otázkou na aktuálnu cenu za plátok šunky, aby sa táto otázka vynorila na ďalších náhodných miestach. (Seagoon: Máte niekto nejaké otázky? Milligan: Áno. Neviete mi náhodou povedať, koľko momentálne stojí plátok šunky?)
Popri tom sa však show hmýri klasickými (dadaistickými) hlodmi. Bloodnok: Aha, Moriarty! Kde je španielsky kufrík? Moriarty: Ostal vo väzení. Bloodnok: Čo? Veď je nevinný! Rovnako zľudoveli Milliganove nezmyselné slová ako lurgi, neerdle-naardle-no, či nadávky, ako sapristi nyuckos.
Bez ohľadu na dej sa v každej epizóde vyskytovali niektoré stále postavy. V centre diania zvykol byť Neddie Seagoon (Secombe), oproti ktorému často stáli ,,jemne" záporní Hercules Grytpype-Thynn (Sellers) a gróf Moriarty (Milligan). Veľmi obľúbenými boli aj spomínaný Bluebottle nahovorený Sellersom (zlé jazyky hovoria, že Bluebottle je navyše predchodca southparkovského Kennyho - je len málo dielov, ktoré prežije), či idiot s veľkým I Eccles (Hneď vám poviem koľko je hodín....Mám to napísané na papieriku!). Okrem toho sa samozrejme ,,používali" mnohé iné postavy, aj keď niektoré len pri špeciálnych príležitostiach (napr. Flowerdew so šijacím strojom, ktorý sa napr. zjavil v buramskej oáze, aby ušil vlajku pre loď Jej veličenstva).
Napriek tomu, že celá show je preplnená množstvom postáv, hlavní herci boli iba štyria. Michael Bentine - ktorého hlas sa zachoval len na malom množstve nahrávok. Harry Secombe, ktorý nahovoril všadeprítomného Neddie Seagoona. Peter Sellers (áno, ten z Ružového pantera), ktorého geniálny mnohotvarý hlas počuť z úst viacerých postáv (koluje legenda, že keď sa v istý moment nemohol na vysielaniach zúčastňovať, musel byť zastúpený až šiestimi hercami!...). A Spike Milligan, britská legenda medzi komikmi, ktorý prispel okrem scenárov rovnako k veľkému počtu postáv.
Celá séria má iba dve chybičky krásy. Zohnať originálne nahrávky je pomerne komplikované. Základnou tragédiou je to, že mnoho dielov sa naozaj nezachovalo (z prvých štyroch sezón sa našlo len niekoľko málo dielov). Napriek tomu sa BBC postupne snaží vydať celú kolekciu na CD (čo je vyše sto dielov). Prostý človek sa môže k ukážkam dostať skôr náhodou. Na ,,oficiálnej stránke" Ťulpasov sa dá čas od času nájsť MP3ka niektorého z dielov. Dostupnejšie sú scenáre - väčšina z nich sa dá nájsť na Internete. Druhou chybičkou krásy je, že či už scenáre, alebo pôvodné nahrávky existujú len v reči pôvodného ,,kmeňa", s mizivou šancou na vhodný preklad (v akomsi českom literárnom zborníku vyšli ukážky niektorých prekladov). To obmedzuje potenciálnych slovenských poslucháčov na tých, ktorí sa neváhajú popasovať s hovorovou angličtinou päťdesiatych rokov. Napriek dávam tomu: 106 bodov. Z koľkých, to sa dozviete po vypočutí všetkých dielov ;-)
Partneri
