Kulhánek Jiří: Stroncium
Pokiaľ to nemá kaliber aspoň 9 milimetrov, nie je to zbraň. O pravdivosti tohto výroku nás už deväť krát v minulosti presvedčil pán Jiří Kulhánek a jeho prepracovaný svet supervojakov a nepriestrelných akčných hrdinov. Desiate dielo tohto autora nesie poetický názov Stroncium a ak si ho chcete vychutnať najlepšie, zapnite kúrenie, pretože sprievodným javom pri čítaní je zamrznutý úsmev.
V predchádzajúcich dielach sme sa oboznámili so všetkými dôležitými zákonitosťami Kulhánkovho sveta. Najprv to boli upírski Vládcovia strachu, netradičná autorova prvotina a originálne sadistické orgie zákerného alchymistu Azzoparda. Nasledovala dvojdielna Cesta krvi, vydláždená miliardami tiel rozstrieľaných zombíkov. Divokí a zlí, štvordielna sága prekračujúca hranice násilia a okrem iného aj autorovho zmyslu pre dotiahnutie deja a nakoniec to bol, podľa môjho osobného názoru, kráľ, dvojdielny Nočný klub, charakterizovaný vrieskaním šikmookých námorníkov a rinčaním katan. Z deja týchto kníh sme si mohli zadefinovať základné pravidlá:
- Hlavný hrdina má vždy viac ako jednu obľúbenú zbraň
- Hlavný hrdina sa vynájde, aj keď stratí niektorú končatinu
- Hlavný hrdina bojuje sám, ostatní spolubojovníci sú štatisti
- Hlavný hrdina sa vynájde, aj keď stratí všetky končatiny a 99% tela
Svet budúcnosti. Nekonečné ľadové pláne a jedno mesto. Posledné mesto. Majesty. Márne by ste tu hľadali burger s bravčovým mäsom, v McDonalde majú len šváby a morské riasy. Majesty čelí veľkému problému: preľudneniu. Počet obyvateľstva na pol metra kubického činí rovných dva celá nula. Spása sa črtá ďaleko vo vesmíre, Titan, prvá človekom kolonizovaná planéta, mesiac, raj. Nebezpečenstvo však číha na každom kroku. Či sú to zmutovaní požierači zmrznutého mäsa, Slobodní, alebo zákerní teroristi a roztrieštené vládne frakcie. My čitatelia vieme to podstatné: náš hrdina je jeden z tých dobrých. Teda aspoň on sám si to občas prízvukuje.
Dej knihy je paradoxne kameňom spásy aj kameňom úrazu. Mám rád Kulhánkove knihy. Čítal som ich väčšinou vo vlaku, dokázali na chvíľu skutočne odpútať pozornosť. Desiata variácia na rovnakú tému tiež nemusí byť nudná, no na to by musela disponovať jednou podstatnou vlastnosťou: aspoň čiastočnou nepredvídateľnosťou. Začiatok pôsobí, mierne povedané, chaoticky. Virtuálny svet Luxoru a nekonečné boje proti obrovským jednobunkovcom. Mal som z neho dojem, že bol napísaný až po dokončení zvyšku knihy a na začiatok sa dostal len vinou zmutovaného tlačiarenského škriatka. Nanešťastie tvorí tento úvod pomerne dôležitú súčasť deja, takže sa neodporúča preskočiť ho. Možno... Áno možno, keby bol úvod viac rozpracovaný a trochu viac „hlbší“ (pokiaľ sa to vôbec u kníh tejto kategórie dá), tak by z neho mohla vzniknúť zaujímavá samostatná kniha. Takto vzbudzuje dojem niečoho, čo v podstate len zaberá miesto. Ale späť k deju Stroncia. Ten je typický pre všetky Kulhánkove knihy a zachádzať do detailov skutočne nemá zmysel. Znovu tu máme nepriestrelného antihrdinu, ženy s veľkým objemom hrudného koša, nekonečné akčné prestrelky a to najdôležitejšie: dokonalý čierny humor a parodovanie medializácie. Kto očakával niečo iné, ten si asi splietol autora. Celý štýl knihy sa veľmi podobá na Divokí a zlí, čo je podľa mňa mínus, pretože práve tieto štyri diela pokladám za autorov najväčší nepodarok. Inak je všetko po starom. Akčné sekvencie sú na štandardnej kvalitatívnej úrovni, nezmenili sa ani opisy a dialógy. Čitateľné.
Keď mi pred dávnym časom padol do rúk Nočný klub a keď som ho čítal po desiaty krát (jediné dve knihy, ktoré som mal nahraté v Palme počas dlhého leta v Taliansku), v kútiku duše som dúfal, že práve toto je smer, ktorým sa bude autorovo úsilie vyvíjať aj naďalej. Dúfal som, že Jeho ďalšie dielo bude mať konzistentnú zápletku, jednotnú myšlienku, pána Ho, mistra Moona a upírov. Dostal som Stroncium. Nechutí zle, no páchne zatuchlinou.
Partneri
