Mechanický pomaranč
Aktuálny ročník Projektu 100 je už trinásty v poradí. Ako vždy ma za úlohu predstaviť širšiemu publiku kvalitné a oceňované filmy. S potešením musím skonštatovať, že ani tento ročník neostal ochudobnený o žáner science-fiction. Po filmoch ako Stalker, Solaris, Brazil, Metropolis či THX 1138 si môžeme na veľkom pláte vychutnať aj klasiku legendárneho Stanley Kubricka Mechanický pomaranč.
Kubrick mal vždy slabosť pre adaptácie, a tak aj tento film vznikol na základe rovnomennej knihy Anthonyho Burgessa. Príbeh je zasadený do nie príliš vzdialenej budúcnosti, kde mladík Alex s partiou kamarátov zabíja voľný čas a venuje sa svojím koníčkom. Nečakajte však, že chlapci zbierajú poštové známky...
Ultranásilie je jeden z pojmov, ktoré sú typické pre vyjadrovanie (anti)hrdinov. Práve jazyk vyšperkovaný rôznymi slangovými výrazmi je jedným z dôvodov, prečo kniha zaujala (a prečo musela mať v sebe slovník). Vo filme sú, samozrejme, upravené výrazy, aby im porozumel aj tuzemský divák, ale aj tak majú svoje čaro a pomáhajú dotvárať atmosféru „iného sveta“.
Svet v ktorom Alex rabuje, znásilňuje a vraždí je zobrazený pomocou špecifickej výpravy, ktorá sa však nesnaží pôsobiť futuristicky. Ide o bizarné prostredie, ktoré je vo svojej podstate komické, ale o to viac vyniká v kontraste s brutalitou.
V dobe natáčania Mechanického pomaranču mal režisér za sebou fikcie ako Dr. Divnovláska či 2001: Vesmírna odysea. Pomaranč však poňal z úplne iného pohľadu. Ide tu o problém spoločnosti, o politiku, a rovnako ide o sci-fi, ale tentoraz sa zameral na vnútorný vesmír hrdinu, ktorý prežíva svoje najväčšie boje vo svojom vnútri.
Film je kritikou systému a morálky, odsudzuje násilie. Rieši problémy spoločnosti ako aj jednotlivca. Je krutý ale aj citlivý. Kubrick je výnimočný režisér a veľmi opatrne sa pohybuje na hranici samoúčelného predvádzania brutality a umeleckého efektu. Alex, v podaní famózneho Malcolma McDowella, je odporný, ale keď sa vláda rozhodne pre jeho „vyliečenie“, je postavený do polohy, kde vám ho musí prísť ľúto. Divák si z hlavným hrdinom, rozprávačom, vytvára špecifický vzťah, pretože Alex je pri všetkej svojej beštiálností zarážajúco ľudský a jeho úprimnosť vie zamraziť. Je ťažké nenávidieť niekoho, koho tak dobre poznáte...
Alex sa popri násilnostiach vyžíva aj vo vážnej hudbe. Beethoven je preňho poloboh, čo pomáha filmu vytvoriť atmosféru neskutočna. Kombinácia úžasnej hudby a chuligánstva vyvoláva jedinečné pocity a je nezabudnuteľnou súčasťou filmu. Po dopozeraní vám bude (okrem „Ludvika Van“) v ušiach určite ešte dlho znieť pieseň Singin’ in the Rain, a budťe si istý, že už nikdy nebude znieť tak ako v romantickom Spievaní v daždi.
Stanley Kubrick v každom žánri dokázal vytvoriť dielo, ktoré má pre svetovú kinematografiu obrovský význam. Nejde len o dych berúcu technickú stránku, ale aj o posolstvo, ktoré film napriek svojej hrubosti nesie. Na záver treba ešte spomenúť, že režisér vychádzal z „americkej“ verzie predlohy, kde chýbala posledná dvadsiata prvá kapitola (symbol dospelosti?). Kto čítal knihu (u nás vyšla kompletná), vie, že pôvodný záver by nepasoval ku Kubrickovmu štýlu ani k jeho záľube v temných hrdinoch.
Mechanický pomaranč má v sebe veľa odkazov a ponúka možnosť zamyslieť sa nad životom, nad morálkou, nad politickým systémom a ani po toľkých rokoch príbeh o násilí a jeho násilnom potlačovaní neprestáva šokovať...
Partneri
