Môj princ
Poviedka zverejnená 07.04.2005, autor: Kate Nagini Drake (nage[zavinac]annun.sk)
Prince of darkness
has come
to awake me
Prince of rage
will kill
my inability and inaction
Prince of wickedness
has come
to unite evil power
***
Bol asi február, všade už bola tma ako to zvykne bývať v zime o siedmej večer. Mesto svietilo červenými svetlami lámp a ja som ním prechádzala ticho ako tieň.
A po lícach mi stekali slzy.
Nechcela som plakať, ale môj smútok ma pohltil, ako keď sa nado mnou uzavrie vodná hladina. Vedela som, že plač ničomu nepomôže, blúdila som mestom a čakala, kým sa konečne niečo dozviem. Už ani neviem, čo som vlastne čakala.
Vločky sa zniesli nad mesto ako malý biely škriatkovia. Vzhliadla som k nebu a pozrela sa na hviezdy. Neboli tam. Videla som len mraky a sneh.
Potriasla som hlavou a pokračovala vo svojej ceste večerným mestom. Hľadala som niekoho. Osobu v červenej vetrovke, ktorá tam nikdy nebola. Hľadala som niečo, čo som nikdy nemala a hľadala som to napriek tomu, že som vedela, že to nenájdem. Osoba v červenej vetrovke tam nikdy nebola. Bol to len výplod mojej chorej mysle, ktorá túžila po jemnom ľudskom cite.
A ja som plakala, lebo skutočnosť ma ranila svojou krutosťou.
Bol piatok. Šerm skončil. Ľudia odišli.
Blúdila som mestom, prechádzala sa uličkami a snažila sa zo seba striasť pocit samoty. Okolo boli ľudia a ja som sa aj tak cítila sama a stratená.
Mysleli by ste si, že keď žijete v meste, nikdy nie ste sami. Ale nie je to tak. Všetci tí ľudia okolo sú len nemé tváre. Buď nie ste hodní ich pohľadu, alebo na vás pozerajú s opovrhnutím.
Bol to vlastne piatok ako každý iný. Ibaže čosi sa zmenilo. Nemám na mysli tých ľudí postávajúcich pred divadlom a zízajúcich na Mojsejovcov.
To, čo sa zmenilo, bolo vnútri. Vo mne. Lebo v ten piatkový večer, keď tak krásne snežilo, som niečo pochopila.
Aj keď sa cítim stále stratená a sama a viem, že nádej na akési smiešne víťazstvo už zomrela, som stále sama sebou. Asi je to tá jediná vec, ktorá ma ešte ako-tak drží v mojom čakaní na čosi.
Nie, už nehľadám červenú vetrovku v dave ľudí. Už nečakám na osud, ktorý ma hodí do cesty osobe, ktorá ma bude milovať.
Raz niekto príde. Možno to bude princ temnoty, ktorý ma prebudí.
Raz niekto príde. Možno to bude princ zúrivosti, ktorý zabije moju neschopnosť a nečinnosť.
Raz niekto príde. Možno to bude princ zlomyseľnosti, ktorý zjednotí zlú moc.
A možno tento princ prišiel, aby ma zničil...
***
V skutočnosti nikdy neviem, kedy konám správne a kedy naopak nie. Vývoj reality a všetko to, čo považujem za skutočné, sa môže zmeniť v priebehu sekundy. Pohladenie vystrieda facka, prívetivé slová vystrieda krik.
Je to len jeden princ, či traja? Temnota, zúrivosť, zlomyseľnosť...
Snažím sa nájsť v človeku to dobré, ale neodvrhnem preč to zlé. Lebo to zlé tvorí charakter. Cez biely závoj sa síce ťažko pozriem na temnotu vzadu, ale ona tam niekde je.
Nikto nie je bez hriechov a ani ja. Bola som hriešna duša prechádzajúca ulicami mesta. Bojím sa, že som si pokazila život. Bojím sa, že ak nedokážem zmeniť minulosť, moja budúcnosť bude ohrozená.
Ale ja sa už nechcem báť.
Už sa viac nebudem báť!
***
Môj princ je asi tu. Blízko. Tancujeme na krehkom ľade a na tvárach nám pohráva úsmev. Je to také príjemné iskrenie.
„Smiem byť tvoja princezná?“
Milovaný...
***
Prince of melancholy
has come
to lead my way in his footsteps
Partneri
