Fontána
The Fountain (USA, 2006, 97 min.)
Réžia: Darren Aronofsky
Scenár: Darren Aronofsky
Kamera: Matthew Libatique
Hudba: Clint Mansell
Hrajú: Hugh Jackman, Rachel Weisz, Ellen Burstyn, Cliff Curtis, Mark Margolis, Stephen McHattie, Fernando Hernandez, Sean Patrick Thomas
Koniec, ktorý je len začiatkom. Cesta do nekonečna. Tajomný monolit... To sú slová, ktorými sa zvykne charakterizovať film 2001: Vesmírna odysea, mnohými považovaný za vrchol kinematografie. Ak za tajuplný monolit dosadíte „obyčajnú“ vec, ako je láska, vystihnú tieto slová Fontánu Darrena Aronofského.
Fakt, že Aronofského meno doteraz chýbalo v mnohých encyklopédiách, je zarážajúci, no vzhľadom na autorovu režisérsku plodnosť aj pochopiteľný. Po jeho tretej celovečernej snímke sa však nejaké to miesto medzi všetkými tými Spielbergami a Lynchami určite nájde. Jeho najnovší film je totiž príliš imaginárny, aby ho ktokoľvek, kto rád premýšľa nad vlastnou existenciou, ignoroval.
Je úžasné sledovať vizuálne a hudobne bombastický film, ktorý je vo svojej podstate komorný a minimalistický. Jednoduchý príbeh je rozprávaný vo viacerých rovinách, čím dostáva hlbší rozmer a doslova vás núti k filozofovaniu nad životom, láskou, smrťou... Fontána je o hľadaní. No hľadanie nesmrteľnosti a znovuzrodenia je podložené túžbou po láske. Veľké myšlienky sú vlastne výsledkom obyčajných ľudských citov...
Film skvelo pracuje so symbolmi. Okrem stromu života či výbuchu supernovy, tak divák môže premýšľať aj nad vecami ako je napr. meno hlavnej hrdinky. Izzi. Meno, ktoré nemá začiatok, ani koniec. Vlastne začiatok je aj jeho koncom... Otázky vyvoláva aj samotný názov. Prečo práve Fontána? Obiehajúca voda ako symbol krehkosti a nekonečnosti? Dokonca aj v záverečných titulkoch si môžete všimnúť, že nové mená sa objavujú až keď nejaké iné „zaniknú“. Zdá sa vám, že je to intelektuálne šialenstvo hľadať všade nejaké odkazy? O tom ale podobné snímky sú. (Spomínate si na bieleho jednorožca?). Nevravím, že to musel byť zámer tvorcov, no celkový pocit z filmu to ešte viac prehlbuje a dodáva mu šmrnc výnimočnosti a kultovosti. Čo viac si autor môže priať, ako to, že každý divák dáva určitej veci svoj vlastný význam? Na to, aby som takto začal premýšľať, však potrebujem pevný myšlienkový základ, ktorý Aronofského sci-fi zaručene ponúka.
Priznám sa, že hereckej dvojici Jackman / Weisz som veľmi neveril. No vzťahy v ich fantastickom, realistickom podaní sú neopakovateľným zážitkom. Intímnosť je odzbrojujúca, láska má svoj zvláštne tvrdý, ale o to skutočnejší odtieň. Aj ten najväčší skeptik začne uvažovať, že láska predsa len existuje. Možno nie vo svoje sladkej a ružovej podobe, ale tej nemilosrdnej, reálnej, ktorá zožiera ľudí z vnútra, no pri tom im dáva silu žiť...
Už aj ja som prirovnal Fontánu ku Kubrickovmu veľdielu, no ešte viac mi jednotlivé ingrediencie filmu pripomenuli citlivý prístup, aký mal vo svojich dielach ruský génius Andrej Tarkovskij. Možno hlbokou jednoduchosťou, možno kladením dôrazu na lásku a obrazové vyjadrenie myšlienok. Tak trochu Solaris, tak trochu Stalker či Zrkadlo. Avšak tak, ako sa dá Vesmírna odysea porovnať snáď len s pôvodným Solarisom, tak aj Fontána má ako celok najbližšie asi len k jedinému filmu. Paradoxne je to opäť Solaris... tentoraz mám na mysli verziu z roku 2002 v réžii Stevena Soderbergha. Intímna sci-fi o láske s nádhernými obrazmi, rozoberajúca tému hľadania milovanej osoby.
Sci-fi filmov, ktoré sa zapíšu do histórie, nie je veľa, no Aronofsky sa dokázal zaradiť medzi tých najlepších na samom vrchole. Fontána vo mne nevyvolala myšlienkovú explóziu, ani som nezažil umelecký orgazmus, no určite je to vydarený pokus dosiahnuť na najväčšie klenoty filmovej tvorby.
Partneri
