Vážka
Zasnená leží na posteli vo veľkej priestrannej izbe paláca. Posteľ s nebesami posiatymi striebornými hviezdami ju príjemne uspáva. Na závese plnom vážok tancujúcich nad záplavou rozkvitnutých lekien sa belaso trbliece mesačný svit prichádzajúci spoza okien. Vstala. Ruky jej chladivo objal nočný vzduch. Kráčala k balkónovým dverám. Jemný večerný vietor vlnil závesy, v tomto svetle nádherne modrasté.
Telom jej prebehla triaška. Vyšla na balkón, do záplavy mesačného svetla a pozrela na východ. Tam, ďaleko za mestom, za lesmi, ďaleko za hranicou tohto života leží zem jej minulosti. Keby tak niekto dokázal vrátiť čas! Tie doby ranného detstva, hry uprostred kvetmi posiatej lúky s radostnou pesničkou. Pamätala si to ako včera. Všetky tie vône, zeleň, dobre známe cestičky. Bola slobodná. A potom jedného dňa, keď už nebola dieťaťom, ale ani dospelou ženou, keď stála na hranici do života a všetko jej pripadalo krásne, prišiel chlapec. Nesmelý a nerozhodný, plný života, ktorý však nevedel dať najavo.
Rukami sa oprela o chladné kamenné zábradlie. Spomína si, ako ho vtedy s ostatnými dievčatami sledovala a ako im vždy, keď ich stretol, uhol pohľadom. Bolo to tak dávno! Uprostred rozkvitnutého makového poľa stáli štyri staré gaštany – jediní svedkovia rodiacej sa nesmelej lásky. Vzdychla si. Keby tak niekto dokázal vrátiť čas!
Vtedy sa z izby ozval naliehavý plač, ktorý ju vytrhol z krásnych spomienok. Ona ju potrebovala. Vošla do izby a s tichým chlácholivým hlasom sa naklonila nad kolísku a vzala dieťa do náručia.
„Tíško, tíško, ty moja vážka,“ tíšila malé dievčatko. Vyšla s ním na balkón. Tam, vo svetla mesiaca, nočných zvukoch a teple matkinho náručia, sa upokojilo.
Pohľadom opäť zablúdila do diaľky. Kdesi tam za tou pomyselnou hranicou ho videla naposledy. Z krásnej vznešenej tváre kráľa na ňu hľadel smútok. Opustil ju. Odišiel a už sa viac nevrátil. Zostali po ňom len spomienky a ona. Pritúlila si dcéru k tvári a s očami vyvrátenými k oblohe žiariacich hviezd jej pošepkala: „On neodišiel navždy. To ja musím prísť za ním. Tam, hore,“ ukázala na hviezdy. Dieťa nemo vyvrátilo hlavu k nebu. „Tam je teraz ocko a dáva na nás pozor.“ Keby tak niekto dokázal vrátiť čas!
Keby niekto taký bol – pomyslela si – ani tak by som ho o to nepožiadala. Pozrela sa na dievčatko a nežne ho pobozkala na holú hlavičku. „Kvôli tebe.“
Partneri
