Dobrú noc
„Tú hlavu si mu nemusel odťať,“ poznamenal znechutene čiernovlasý mladík.
„Načo je mŕtvemu hlava?“ spýtal sa s desivým, krvilačným úsmevom ďalší, o hlavu vyšší.
Tretí spoločník, mladá žena s fialovými vlasmi nepovedala nič, iba prekročila pár nehybných tiel, zohla sa a z krku jednej mŕtvoly prudko vytiahla dlhý, nebezpečne vyzerajúci jednosečný meč zababraný od krvi. Pozrela na toho vyššieho a krvavý meč pomaly olízala.
„Prosím ťa, nerob to predo mnou,“ nevraživo zazrel na ženu nižší.
Vyšší sa iba uškrnul a v ruke držiac svoju zbraň (ďalší meč), vykročil uličkou. Žena prižmúrila oči, meč vytrela do šiat jedného z tiel a hneď sa za ním rozbehla. Počerný mladík si vzdychol a pobral sa za nimi, potichu si mrmlúc nadávky na ženu. Ešte sa obzrel za seba, premeral si asi desať ležiacich tiel a pridal do kroku.
Keď dobehol svojich dvoch spoločníkov, bezstarostne nadhodil: „Títo boli ľahší než tí minule, že?“
Žena odfrkla, kým vysoký (očividne vodca) zamrmlal: „Možno áno, možno nie. Je mi to jedno. Už nám ostávajú iba dve bandy. Potom bude zoznam plný a my zhrabneme peniaze.“
„Samozrejme, zlatko,“ prikývla žena a pozrela sa naňho.
Vodca si ju ale nevšímal a s pohľadom upretým do diaľky kráčal ďalej. Druhý mladík mlčky pokračoval v ceste. Po chvíli sa spýtal: „Tak, kedy bude ďalší lov? Odložíme to až na ďalší spln?“
„Dám vám vedieť. Pravdepodobne až po Oslave,“ odvetil vodca a zastal, „a bude to pravdepodobne ťažšie, doneste si niečo na streľbu, jasné?“
„Iste,“ odpovedala krátko žena a zamihala dlhými riasami.
Tretí len mlčky prikývol a prebodol ženu nenávistným pohľadom.
„Fajn, tak teda... Tu sa potom zídeme, dobre? A nikto nič nevie, lebo inak...“ zamrmlal vodca a na spoločníkov vrhol veľavýznamný pohľad.
„Mne nemusíš hovoriť nič,“ zašepkala žena a zmyselne sa na vodcu zadívala.
Ten na ňu pozrel, no jeho tvár nevyjadrovala nič. Kývol na pozdrav a nečujne sa rozbehol do tmy.
Tretí opäť fľochol zrakom po žene, no hneď sa otočil a zabočil do uličky. O ženskú sa nestaral, priam ju nenávidel. Vlastne, obaja jeho spoločníci mu boli ukradnutí, no ak chcel peniaze, nesmel vodcu podviesť. Mal si iba plniť svoju prácu, čo aj robil. Vraždy na objednávku.
Rýchlym krokom prešiel pár ďalších temných uličiek, kým nevyšiel z tmavej štvrte a nedostal sa na osvetlenú, teraz pustú ulicu. Prebehol cez cestu na druhú stranu, podišiel k telefónnej búdke, vhodil mincu a komusi zavolal. O pár okamihov pred ním zastavilo machovozelené dvojsedadlové auto. Mladík nastúpil, tresol dverami a už sa viezol osvetleným mestom.
Auto zastalo a mladík vystúpil. Stál na predmestí, pred dobre udržiavaným rodinným domom. Vnútri sa ešte svietilo. Vylovil z vrecka kľúče, odomkol dvere a vkročil dnu.
„Ale, chlapče môj drahý, kde si prepánajána bol? Dohodli sme sa predsa, že doma budeš o pol dvanástej,“ ustráchane sa vypytovala upravená žena v strednom veku.
„Ale mami, no tak... Už som predsa tu, čo tam potom, že prídem o desať minút neskôr,“ povedal mladík, vyzliekol si koženú bundu, hodil ju na vešiak a odkráčal na poschodie.
„A kde si to bol? Dúfam, že ste sa zasa s kamarátmi neopili. Ach, ako dobre, necítiť z teba alkohol. A potichu, otec už spí,“ tíško rapotala mamička, ktorá ho nasledovala až do spálne.
„Neboj mami,“ šepol mladík a žmurkol na matku, „Len sme pozerali jeden film. Taký jeden horor. Dobrú noc,“ a zatvoril dvere matke pred nosom.
Partneri
