Cudzinec

Poviedka zverejnená 03.05.2006, autor: DragonWalker (dragonwalker[zavinac]centrum.sk)

         Skupina zastala, až keď bolo slnko za horizontom a na stráň nízkeho kopca sa rýchlo blížila ľadová noc. Na lúke, tesne nad hranicou lesa, sa začali vztyčovať kožušinové stany a vo chvíli vzplanulo niekoľko ohňov.
        Zopár chlapov odbehlo po drevo a ostatní zatiaľ stavali skromný tábor, alebo pripravovali jedlo. Všeobecný zhon opadol, až keď začala vatra poriadne hriať a aspoň polovica skupiny už bola po večeri.
        Potom sa muži usadili okolo ohnísk podávajúc si dookola „niečo na zahriatie“ a zakrátko už začali vzduchom lietať nemravné vtipy, ostré ohováračky a občas aj nejaká oplzlá pieseň.
        Najviac to žilo pri hlavnom ohni. V okamihu, keď si už nikto nevedel spomenúť na ďalšiu slohu spievanej piesne a zábava trochu utíchla, sa Reig ťažko zodvihol na nohy. Napravil si nohavice odrážajúc nadávkami niekoľko veselých poznámok na jeho osobu a činnosť, ktorú sa chystá urobiť. Potom sa stratil kdesi za táborom.
        Holohlavý chlap, celý zabalený v hrubom kožušinovom plášti, potiahol nosom a odpľul si do snehu za sebou. „Čo si o sebe myslí?“ mávol rukou za Reigom. „Že je nejaký generál alebo čo? Skurvysyn...“
        Niekoľko mužov sa naň pozrelo, ale nikto nič nepovedal.
        Potom sa ozval lovec z dediny: „Je to dobrý chlap. Vie, čo...“
        „Hovno, chlap,“ prerušil ho holohlavý. „Baba je to. Bojí sa ísť zdola cez les, preto nás ťahá po vrchu v tom posranom vetre.“
        „Hej, dole tak nefúka,“ pridal niekto. „A tu je nás vidno.“
        „Pravda!“
        „Prestaňte, smradi!“ zastavil lovec niekoľko ďalších, ktorý sa chystali hovoriť. „Čo o tom viete? Hovno! Tak počúvajte radšej Reiga, vie čo robí.“
        „Nie je ti v tej jeho riti tesno?!“ uškrnul sa opäť ten niekto. Bol to najstarší syn dedinského kováča, ktorý teraz podkúval kone kniežaťu v citadele.
        Ktorýsi starší muž sa náhle rozrehotal: „Ale aspoň mu tam je teplo!“
        Spustil sa divoký smiech. Smiali sa všetci okrem lovca a holohlavého, ktorí sa navzájom prevŕtavali pohľadmi. Muži začali pomaly utíchať, ktosi ešte párkrát zo smiechu zachrochtal, než sa hluk celkom vytratil.
        „Ste banda...“
        „Čoho?!“ vyštekol kováčov syn. „No povedz!“
        Lovec mlčal. Bol dobrým známym kováča a poznal jeho prvorodeného ešte skôr než ten vôbec vyliezol na svet. Chlapec sa však všetkým značne odcudzil, keď odišiel z domova do citadely na druhej strane lesa.
        „Bojíš sa, keď nie si Reigovi za zadkom, čo!?“ zachechtal sa sotva dospelý muž.
        „Keby som tak dobre nepoznal tvojo otca, Grech, tak ti rozbijem hubu,“ povedal chladne lovec.
        Grech vyskočil na nohy: „Nepotrebujem fotra, aby som ti...“
        „Ukľudnite sa!“ zreval Reig. „Sadni si, zasran!“
        Zasran poslúchol. Chvíľu bolo úplné ticho, až sa zdalo, že nikto ani nedýcha.
        „Keď niekomu vadím, tak sa môže vrátiť alebo ísť sám.“ Reig sa otočil na holohlavého. „Nebudem ti v tom brániť, Rygard. Aj tak si tu len preto, že ťa tu chcel knieža. Mne je jedno, že si zabil nejakého všivavého vlkolaka niekde v riti na severe. Kľudne si môžeš ísť vlastnou cestou, nech ťa vlky zožerú.“
        Rygard uhol pohľadom. Zobral demižón čo k nemu dorazil a napil sa.
        „Choďte spať!“ rozkázal Reig. Niekoľko chlapov sa s fučaním zodvihlo a stratilo sa medzi stanmi. Pri ohni ostal už len lovec, Rygard, dvaja starší muži a samotný Reig. Ten si ticho sadol, oprel sa o čísi batoh a nohy vyložil na prázdny súdok.
        „Kadiaľ pôjdeme zajtra?“ ozval sa po chvíli lovec.
        „Ďalej po hrebeni a potom dole z Kameňa k potoku,“ oznámil Reig so zaklonenou hlavou a zatvorenými očami. „K prameňu.“
        Lovec sa nakrátko zamyslel. „To bude tak na poludnie. Čo potom?“
        „Lov.“
        Po chvíli ticha sa Rygard sucho zasmial, čím upútal niekoľko nepríjemných pohľadov. Nevšímal si ich. Vytiahol šípku do kuše a začal si hrotom čistiť nechty.
        „Zajtra bude ťažký deň,“ ozval sa lovec s povzdychom. „Mali by sme sa vyspať.“ Nikto mu nevenoval ani štipku pozornosti. Chvíľu ešte počkal, potom sa bez slova zodvihol. Vtedy si všimol kohosi na okraji svetla. „Hej!“ skríkol na neznámeho a všetky tváre sa tam v okamihu otočili.
        Do svetla vstúpil vysoký mladý muž s dlhými tmavými vlasmi. Mal na sebe hnedú koženú kazajku, ktorá vyzerala dosť zanedbaná a vôbec nie dosť teplá do takejto zimy.
        Všetci sa začali pomaly dvíhať a naťahovať sa po zbraniach.
        „Prosím,“ ozval sa cudzinec príjemným melodickým hlasom. „Netaste zbrane, nie som nepriateľ.“
        „Čo tu chceš?“ sykol Reig.
        „Videl som oheň,“ odvetil neznámy a ukázal na vysokú vatru. „Tak som sa prišiel pozrieť, či sa tu nenájde jedno miest...“
        „Pre trhanov nie. Padaj!“
        Cudzinec spustil ruky k telu. Rukávy svetlej košele pod kazajkou mal vyhrnuté po lakte a nosil jemné kožené rukavice bez prstov. „Prepáčte mi moje mravy, ani som sa nepredstavil.“ Mierne sa uklonil s dlaňou na prsiach: „Ja som Rawi od Trézsy, lesník a liečiteľ.“
        Bojovníci si vymenili neisté pohľady. Zavládlo ticho. Prvý prehovoril Rygard: „No a? Vypadni, lebo pôjdeš v kusoch.“
        „Kľud!“ vyštekol Reig zdôrazňujúc slová zamávaním kyja. „Čo robíš v noci v lese? A neskúšaj klamať!“
        Rawi mykol plecami: „Bol som na cestách a náhodou som prechádzal okolo.“
        „Hovno!“ zavrčal Rygard.
        „Môžete byť už konečne ticho!?“ ozvalo sa z ktoréhosi stanu. Všetci bojovníci zjavne spoznali hlas kniežaťa a zmeraveli. „Reig?!“ zavolal ešte šľachtic.
        „Áno, jasnosť?!“
        „Čo sa tam deje?!“
        „Nejaký vandrák sa sem...“
        „Vandrák?!“
        „Tvrdí, že je nejaký Rawi od Terezy, alebo čo!“
        „Od Trézsy,“ opravil ho cudzinec.
        „Drž hubu!“ vyprskol Rygard.
        „Prosím?!“ ozvalo sa šľachtic opäť.
        „Nič, jasnosť! Ten vandrák tvrdí, že je liečiteľ!“
        „Zavrite huby, vy tam!“
        „Hej!“ urazil sa knieža. „Vieš s ty kým hovoríš?! Ja som...!“
        „Mňa je hovno po tom, čo si! Zavri hubu a spi!“
        „Bež do riti!“ odsekol šľachtic.
        „Do tej ťa nakopem!“ zreval ešte ktosi z iného stanu. „Čuš!“
        „Všetkých vás dám povešať, prašivci!“
        Tábor stíchol. Jediné čo bolo počuť, bol zvuk dreva, čo praskalo v ohni a les šumiaci nočným pokojom. Všetci nehybne stáli a nemo hľadeli na cudzinca, ktorý si teraz založil ruky na hrudi.
        „Čo s vandrákom, jasnosť?!“ zakričal odrazu Reig.
        „Ty nezavrieš hubu?!“
        „Nechajte ho pri ohni a dajte mi už pokoj!“
        Reig sa otočil na cudzinca. Oheň Rawimu ožaroval miernu tvár a vlasy padajúce až niekam povyše pása. Bol dobre stavaný, ale celkovo pôsobil viac skromne ako bojovne. Reig mal však pocit, že je mocnejší, ako sa zdá.
        „Počul si?“ opýtal sa ho už o poznanie tichšie.
        Rawi prikývol.
        „Tak žiadne problémy!“
        Rawi prikývol.
        „Dobre,“ dodal Reig hľadajúc slová. „Daj si pozor,“ dodal trochu neohrabane. Potom sa odobral preč, tesne nasledovaný lovcom. Dvaja starší muži sa vydali opačným smerom ku svojim stanom. Ostal tu už len Rygard, ktorý ani na okamih nespustil zrak z cudzinca. Rawi mu pohľad opätoval. Dlho len tak stáli s očami zabodnutými do toho druhého.
        Holohlavý sa potom vzdialil, nie príliš ďaleko a zaliezol pod stan.
        Lesník mlčky prihodil do ohňa a sadol si na Reigovo miesto. Aj keď ho plamene príjemne hriali, nezaspal. Sledoval hviezdy na jasnej oblohe, sledoval bledý mesiac, počúval vŕzganie konárov vo vetre.
        Všetko okolo bolo biele, prikryté snehom a jemne sa trblietalo. Ešte chvíľu sa kochal svojím okolím a potom založil ruky pod hlavou a zavrel oči.
        Čosi zašuchotalo a vzápätí sa ozval kovový zvuk, akoby čosi ťažké a oceľové spadlo na niečo iné, tiež ťažké a oceľové.
        „Doboha! Mám tam ísť?!“ zavrešťal ktosi zo stanu.

        
        Knieža bol nižší, ale dobre vyzerajúci muž v stredných rokoch. Nosil koziu briadku, nakrátko zastrihnuté svetlé vlasy a na tvári prísnu opovržlivú grimasu, ktorú zdedil po otcovi.
        Obliekal si zväčša pestrofarebné košele, kazajky, vestičky a iné typicky šľachtické šaty, ktoré boli vraj momentálne v móde. Prestúpil z nohy na nohu a otočil sa k sluhovi po svojej pravici.
        „Žerie ma zima, doboha. Daj mi ešte napiť.“ Knieža si prihol z už takmer prázdnej fľaše. „Už by sme sa mohli pohnúť. Hej! Čo tam robíte?! Hýbte sa už, pre bohov!“
        Spredu sa ozval Reigov hlas: „Strpenie, vaša Jasnosť!“.
        „Jasnosť si strč do zadku! Radšej rozhýb kolónu!“
        „Už to bude!“ zavolal Reig späť a otočil sa zase dopredu. „Ty buzna...“ zamrmlal si pre seba. Nahol sa ešte trochu cez skalný previs a zahľadel sa na strmý biely svah. „Tak ako?“
        „Na riť!“ odvetil zdola lovec. „Aj v lete by sme sa pozabíjali na tom blbom kopci, nie to ešte v zime. Musíme to obísť.“
        „Je to ďaleko, zdrží nás to.“
        „Tak poď sem dole, ty hlava! Dolámeme si hnáty.“
        „V takom snehu by sme šli spodnou cestou aj pol dňa. Dole by sme boli až na večer.“ Chvíľu sa nič neozývalo. „Počul si?“
        „Hej.“
        „Chceš tam nocovať?“
        „Nie, ty hej?“
        „Bude to už?! Trvá vám to!“ vrieskal vzadu knieža.
        „Hej, hej,“ utrúsil Reig popod nos. „Drž už hubu... Buď ideme dole tu, alebo tu budeme spať a pôjdeme ráno.“ Otočil sa ku skupine stojacej na kamennej plošine za ním. Na nej by boli úplne odkrytí vetru a ten bol tu hore skutočne ľadový. Nebolo to miesto na táborenie. Do rána by pomrzli. Problém bol, že ani cestou sem nevidel nič lepšie. Opäť vypustil nadávku a zodvihol hlavu k oblohe.
        Bolo už takmer poludnie a nebyť vetra, tak bolo, na január, vcelku teplo. Od rána už prešli slušný kus cesty po hrebeni. Než by sa stihli vrátiť späť, na včerajšie táborisko, bol by už večer a dole to bolo skoro rovnako ďaleko. Ale nocovať v doline bolo teraz príliš nebezpečné.
        „Poznám kratšiu cestu,“ ozval sa zozadu mladý melodický hlas.
        Reig sa zvrtol a vrhol na Rawiho podozrievavý pohľad. Ten Rawi, napadlo mu, bol čudný. Ťahal sa s nimi od rána a nepovedal ani slovo, len kráčal vzadu, za skupinou. Knieža mu skočil na jeho reči o liečiteľstve a dovolil mu zúčastniť sa honu. Reig si odpľul. Bol čudný, keď tu behal v takom mraze len v starej kazajke a košeli s vyhrnutými rukávmi, ako v lete.
        „Zavri hubu,“ postrčil lesníka Rygard zozadu. Ale s ním to sotva pohlo, naďalej sedel na kameni a vyzeralo to, že si holohlavého ani nevšíma.
        „Skľudni sa, Rygard!“ Reig sa nadlho zahľadel cudzincovi priamo do tváre. „Akú cestu?“
        Rawi mykol plecami: „Rýchlejšiu a bezpečnejšiu.“
        „Reig! Okamžite to rozhýb, lebo ti nechám odseknúť gu...“
        „Veď dobre!“ zreval Reig nespúšťajúc oči z mladíka. „...Vaša jasnosť!“ Povzdychol si a z jeho úst sa vyvalil oblak pary, ktorý mu v okamihu od pier odtrhol vietor. „Tak kadiaľ?“
        „Budeme sa musieť trochu vrátiť.“
        Reig prikývol. „Musíme sa trochu vrátiť!“ zakričal ostatným. Nesúhlasné poznámky, ktoré sa začali ozývať, v okamihu skúsene zarazil. Skupina sa pomaly začala hýbať späť, cestou, ktorou vystúpila na plošinu.
        Lovec sa vytiahol na previs a oprášil si z odevu sneh a pridal sa k ostatným. Keď sa Rawi chcel dvihnúť zo skaly, Reig ho zatlačil späť a naklonil sa k nemu tak, že ich nosy takmer dotýkali.
        „Počúvaj,“ povedal starší muž a Rawi pocítil na tvári smradľavý teplý dych. „Ak klameš, tak ti rozsekám nohy a nechám ťa tu niekde zožrať vlkom.“ Potom ho pustil a pokračoval ďalej. Vôbec sa nezdalo, že by mladíka zastrašil. Práve naopak, on sám sa teraz cítil trápne, a tak sa vykričal na prvom človeku, ktorý mu vošiel do cesty.
        Vrátili sa sotva pol míle, keď ich Rawi namieril dolu klzkým svahom. Pošmýkali sa len pár stôp, než medzi kmeňmi stromov a kríkmi našli takmer neviditeľnú cestičku, ktorá križovala svah a viedla ich rýchlo nadol.
        Stromy tu už rástli husto, takže nebolo divu, že sa sem nikto nehrnul. Miestne lesy neboli v zime bezpečné ani pre skúseného lovca. Preto nikto o cestičke nevedel.
        Nikto, okrem Rawiho. Cudzinca.
        Zostupovali rýchlo. Tesne po poludní už narazili na priezračný prúd potoka. Tu sa zastavili. Chlapi zhodili batohy a posadali si na pováľané stromy. Reig si s lovcom, svojím poskokom, prisadol ku kniežaťu a jeho poskokovi. Dali sa do vážnej debaty, čo sa dalo ľahko usúdiť podľa toho, že sa mračili a pálenku pili rýchlo.
        „Kedy vyrazíme?“ opýtal sa knieža.
        „Hneď ako si trochu oddýchneme,“ odvetil Reig a dal si dúšok. „Ste pripravený, Jasnosť?“
        Jasnosť sa sucho zasmiala: „Myslíš, že som sa sem trepal nadarmo?“
        Nebolo treba odpovedať. Nastalo mlčanie, prerušované len hltaním a čľapkaním domácej vo fľaši.
        „Nebude to ľahké, Jasnosť.“
        „Je nás dosť, aby sme chytili celé stádo divochov!“ vykríkol šľachtic. „S jedným si poradíme ako nič.“
        „Smiem sa opýtať,“ zamiešal sa Rawi, „na čo sa dnes poľuje?“
        Všetci sa prudko zvrtli na mladíka. Bol čudný, pomyslel si Reig, lebo ho nikdy nikto nepočul prichádzať.
        „Nie,“ odsekol lovec.
        „Ale no tak,“ rozhodil rukami knieža. „Teraz už je právoplatným členom výpravy, že chlapče?! Prečo by to nemal vedieť? Doboha, to je zima! Daj mi ešte trochu.“ Natiahol sa po fľašu. Zhlboka sa napil, zasyčal a mľaskol. „Ideme na des.“
        Rawim to vôbec nepohlo. Navonok.
        „No čo je, chlape? Nečum na mňa tak,“ vysúkal zo seba knieža a viditeľne sa zaknísal.
        „Prečo chcete loviť des?“ opýtal sa absolútne pokojne a melodicky mladík.
        Reig vytrhol šľachticovi pálenku z ruky a podal ju lovcovi, ktorý sa nepozorovane napil. „Zabil... “ Reigoive čelo sa zvraštilo a pozrel na lovca. Zdalo sa, že už nepovie ani slovo, ale potom opäť prehovoril: „Zabil dievča z dediny. Roztrhal ju na kusy. Tu v lese. Beštia zasraná. Bola ešte mladá, práve sa mala vydávať.“ Mávol na knieža, ktorý zápasil s príťažlivosťou. „Tu, za syna jeho jasnosti. Domáci našli pred týždňom v potoku jej ruku, čo prinieslo z lesa. Chuderka malá. Mala len štrnásť.“
        „Nebola na svadbu ešte mladá?“ opýtal sa náhle Rawi sledujúc lovca.
        Reig sa ešte väčšmi vytočil, aby na lesníka lepšie videl. „Vyzerala na viac. Bola to... Bola... Ona... Vyzerala na viac. Čo sa do toho serieš?! Zalez niekam a čakaj na rozkazy!“
        Bez jedinej zmeny výrazu a bez jediného zvuku odkráčal Rawi preč. Keď bol dosť ďaleko, Reig obrátil pozornosť na knieža, ktorý sa s bľabotom nešikovne zosunul na vyvrátený kmeň a z neho spadol na zem do snehu.
        Lovec si so sluhom jeho jasnosti vymenili vlažné pohľady. Reig si, s mierne nadneseným výrazom tváre a rukou na ústach, povzdychol.
        „Je namol,“ upozornil lovec na celkom očividný fakt. Nastalo mlčanie. „Čo s ním?“
        „Nič,“ odvetil sucho Reig. „Nie som ani jeho slúžka, ani jeho stará, aby som ho ťahal ožratého domov.“ Vstal a otočil sa na sluhu. „Postráž si ho,“ odsekol.
        Ešte chvíľu sledoval šľachtica, ako sa pokúša sadnúť si a potom vykročil k ostatným. Na všetkých bolo vidieť, že sa chystá skutočný lov, pripravovali si luky, oštepy a kyje, väčšinou podomácky urobené. Jedine Rygard mal poriadne zbrane, sekeru na opasku a na chrbte ťažkú kušu.
        „Tak počúvajte!“ zavolal Reig. „Rozdelíme sa do skupín po troch! V každej bude jeden z mojich lovcov. A...“
        „Ja sa ti na tých tvojich lovcov môžem...“ zavrčal Rygard a miesto posledného slova si chrchľavo odpľul. Padli naňho nepriateľské pohľady.
        Reig sa uškrnul: „Tak si choď sám, doboha, nech sa to tebou zadrhne! A vy ostatní, rozdeľte sa a do práce, kto to nájde, zavolá ostatných! Stretneme sa tu pred zotmením!“
        Všetci sa dali do pohybu, postupne sa vytrácali do lesa, až po nich ostali len stopy v snehu. Aj to len po niektorých.
        Reig si z batohu vytiahol svoju kušu a pustil sa svojím smerom, s lovcom tesne za pätami. Za chrtom sa začul opitý spev, ktorý sa vzdialenosťou vytratil.
        Hlava kniežaťa spočinula na sluhových stehnách. Šľachtic sústavne opakoval meno akejsi ženy a pomaly zaspával, zatiaľ čo sa sluha rozpačito pozeral okolo. Na chvíľu sa zahľadel na mladého Rawiho, ktorý úplne pokojne ležal v snehu a opieral si hlavu o akýsi kameň.
        Náhle sa mladík zodvihol a mĺkvo odkráčal medzi stromy.
        „Silvia,“ zastonal ospalo knieža a les mu odpovedal hrozivým zašumením konárov vo vetre. Keď sa ozval ten ťažký prenikavý ston vŕzgajúceho dreva a ľadového dychu zimy, striaslo nejedného z dedinčanov a lovcov prečesávajúcich les.
        Rawi to tiež počul a tiež cítil, ako sa oňho obtrel ľadový vzduch. Ale bol to pocit vzdialený, akoby ani nebol jeho. Zimu ani nevnímal, len tušil, že mu obopína telo, ale nedokázal zachytiť ani náznak toho chladu.
        Vedel, že kráča, ale nevedel kam, vedel čo počul, čo povedal, ale nevedel prečo, ani ako sa slová ocitli v jeho ústach. Videl cestu, ktorou postupuje, ale netušil, čo ho po nej vedie. Neoziabal ho sneh pod nohami. Neboleli ruky doškriabané od ostrých konárov. Okolo sa mihali zmätene čierne kmene stromov a nízke kríky sa mu obtierali o členky. Až odrazu zastal. Niekde v lese. Mohlo to byť kdekoľvek.
        „Vypočuj ma,“ zavolal na les melodicky. „Priviedla som ti ich. Sú v lese. Môžeš si s nimi robiť čo chceš!“
        Nič sa neozvalo, nič sa nepohlo, len vietor sa mladíkovi pohrával s dlhými hnedými vlasmi. „Prečo ma nepočúvaš! Nepoznávaš ma?!“ Les bol celkom nehybný.
        Odrazu sa Rawi bolestne napol, jeho príjemná mladá tvár sa skrivila a kŕče ho prehli dopredu. Do úst sa mu dral výkrik. Klesol na kolená, hlava mu padla až k zemi. Krátko zreval bolesťou, ktorá ho úplne zložila do snehu a potom rýchlo ustúpila.
        Vtedy naň opäť zaútočili všetky pocity, ktoré sa doteraz skrývali kdesi ďaleko. Zovrela ho zima, pocítil štípanie škrabancov a mrazivý vietor. Roztriasol sa.
        „To som ja!“ ozval sa jemnulinký hlas rečou, ktorá znela skôr ako šumenie listov a vŕzganie konárov vo vetre. Rawi ho veľmi dobre poznal, veľmi dobre mu rozumel. Dvihol hlavu a pozrel na útlunké dievča, ktoré k nemu stálo chrtom. Jej pleť bola gaštanovohnedá, v dlhých vlasoch mala stratené listy a konáriky. Bolo to ešte len dieťa.
        Všetko ho bolelo, zachytil sa stromu a pomaly sa dvíhal na nohy.
        „Nepoznávaš ma?!“ zavolalo dievča, akoby sa o košatú korunu nakrátko oprela víchrica. Prudko sa otáčala, preskakujúc pohľadom z jedného stromu na druhý.
        „Ty si sa zbláznila,“ prehlásil Rawi sťažka, opäť svojím hrubým, podmanivým hlasom. Vystrel sa do celej svojej výšky a odrazu mu bolo dievča sotva po bradu.
        Otočila sa k nemu. Mala telo dozrievajúceho dievčaťa, ktoré vyzeralo na viac. V snehu stála bosá a takmer nahá, prikrytá len lístím a pospletanými vetvičkami, ktoré však ešte väčšmi priťahovali oči v nádeji, že zahliadnu čosi viac.
        „To kvôli tebe!“ zašumela ostro.
        „Už si narobila dosť škody,“ odvetil jej ľudskou rečou, dobre si uvedomujúc, že mu porozumie. „Prestaň, než urobíš ďalšiu! Les nie je pasca na ľudí! Nemôžeš sa len tak mstiť! Už nie si človek!“
        Pri jeho posledných slovách sa strhla a prenikol ňou ešte väčší hnev. Skočila vpred s rukami vystretými k jeho tvári. Nebol dosť rýchly a stihla ho hlboko škrabnúť na krku, než jej chytil zápästia. Pevne zovrel. Kopla ho do nohy, ale nebolelo to. Krátko zápasil s jej drobnými rúčkami, než pocítil v hlave pálčivú bolesť. Opäť sa ho snažila posadnúť. Nechtiac povolil zovretie, ona to využila a znova naň zaútočila nechtami. Na tvári sa mu objavili tri dlhé krvavé čiary.
        Odstrčil ju preč, ale bola príliš rýchla a v okamihu sa zase vrhla vpred, stále ho trýzniac svojím vedomím, tak, že sa nedokázal na nič sústrediť.
        Odrazu čosi zasvišťalo a ozval sa krátky drevený zvuk. Bolesť hlavy sa náhle vytratila. Rawi pozrel na šípku zabodnutú v strome hneď vedľa dievčaťa. Strhla sa a dala sa na útek. Sotva urobila krok a Rawi už bol na nohách. Pustil sa za ňou najrýchlejšie, ako skrehnuté telo vládalo.
        Konáre ho švihali do tváre a do hrude. Nohami rozhadzoval sneh všade naokolo často zakopávajúc o korene, čo vytŕčali spod zeme. Utekali medzi kmeňmi nejakú chvíľu, až odrazu vybehli na čistinku.
        Keď dievča zbadalo trojicu mužov, urobilo prudký obrat. V snahe utiecť späť do lesa vrazila do Rawiho a spadla na zem. Skúšala vstať, ale zozadu pribehol Rygard a udrel ju rukoväťou kuše do hlavy.
        „To je on!“ zavrešťal jeden z dedinčanov. „To je des! Máme toooo! Heeeej! Poďte sem!“
        Rygard na ňu namieril kušu. „Vyzerá inak,“ povedal neisto. „Inak ako som si myslel.“ Pozrel na mladíka vedľa neho. „To je des?“
        Rawi sa klepal od zimy. Prikývol: „Hej, lesný duch.“
        „Je to dievča.“
        „Môžu mať rôzne podoby.“
        Trojica mužov len tak stála obďaleč a nemo ich sledovala. Neodvážili sa bližšie.
        „Fakt?“
        Na celom tele cítil Rawi ostrý mráz. Štípali ho škrabance a nohy sa mu podlamovali. Pozrel jej do očí. Boli zelené, stavil by sa, že za života nemala zelené oči.
        „Nie,“ ozval sa nakoniec a vypustil z úst obláčik pary. „Je to len dievča.“
        „Čo?!“ vyštekol Rygard. „Tak sa, kurva, rozhodni! Ty si lesník! Teraz si vravel, že je to des!“
        Je to des. Ona bola lesným duchom a Rawi to veľmi dobre vedel. „Tak som sa zmýlil!“ zreval rozčúlene. „Je to len blbé decko! Divoška! Daj jej pokoj!“
        „Divoška!? Veď by zamrzla.“
        „Kurva, čo si lesník?! Povedal som, že je to len blbý sopliak, tak na ňu prestaň mieriť!“
        „Je hnedá,“ ozval sa dedinčan. „A vyzerá celkom ako tá zabitá. Ale je hnedá.“
        „Zmenilo sa to na ňu,“ zavil vystrašene druhý dedinčan.
        „Nemier na ňu!“
        „Ja som videl tú ruku, čo našli,“ oznámil Rygard. „Bola jej, určite bola jej, ale táto má obe. Zmenilo sa to na ňu.“ Poopravil si kušu na pleci a lepšie zamieril.
        Rawi sa postavil pred dievča. „Povedal som, že na ňu nemáš mieriť!“
        „Uhni!“ vyprskol Rygard. „Uhni! Lebo jednu chytíš.“
        Dalo sa len ťažko povedať, či by Rawi dokázal taký premrznutý včas zareagovať, ak by holohlavý vystrelil. Ale neuhol.
        Zozadu sa ozvalo dievča tajomným jazykom: „Zabije ťa.“
        „Kravina,“ odsekol Rawi.
        „Myslíš?!“ uškrnul sa Rygard v domnienke, že mladíkove slová patrili jemu.
        „Rygard,“ začal Rawi zmierlivo a trochu zúfalo. „Nič nechápeš, nechaj les lesom.“
        „Ten tvoj les roztrhal decko. Uhni!“
        Vysoká, dobre stavaná postava mladého lesníka vyzerala pateticky, ako tam stál v tenkom odeve na mraze a viditeľne sa triasol. Rawi vedel, že rečami len naťahuje čas, ale nevedel, čo iné by mal robiť.
        Na čistinku vpadla menšia skupinka ľudí, ale Rygard a Rawi neodtrhli zrak jeden od druhého. Počuli niekoľko krokov a medzi nimi známy Reigov hlas: „Čo sa tu, do riti, deje? Mladý, vypadni stamaď, zacláňaš!“
        „Zmizni,“ šepol Rawi za chrbát.
        „Nie,“ odvrklo mu dievča. Ešte stále bola schúlená pri zemi, presne tak, ako po údere. „Les ma opustil. Všetci ma opustili.“
        „Doboha, dievča, strať sa pokiaľ sa dá.“ Rawi drkotal zubami, ale snažil sa stáť stále vzpriamene, hoci by sa najradšej zložil na zem. Nespúšťal oči z Rygarda, ktorý ich iste počul a rovnako iste vedel, že ani slovo z Rawiho úst nepatrilo jemu.
        Reig prišiel až k nim. Pri ňom sa motal lovec a za nimi sa o svojho sluhu podopieral knieža. Pridalo sa aj niekoľko ďalších zo skupiny. Dvaja starší muži, ktorých Rawi spoznával zo včerajšieho večera, stáli obďaleč so šípmi na tetivách lukov.
        „Nepočul si?“ opýtal sa Reig sledujúc roztrasenú postavu mladého muža. „Uhni od toho!“
        Vtedy Rawiho pozornosť skĺzla od Rygarda k lovcovi zahľadenému na dievča. V jeho očiach bolo niečo viac ako len údiv a opovrhnutie, priam to v nich planulo. Lesník by sa bol stavil, že dievča pohľad opätuje úplne rovnako.
        Bola chyba prestať sledovať holohlavého, preblesklo Rawimu hlavou. Veľká chyba, ktorú si však uvedomil prineskoro. Zacítil To. V okamihu sa otočil na kušu a prestal sa triasť. Bol príliš blízko...
        Ozvalo sa cvaknutie spúšte. Šípka vystrelila a hneď sa aj zastavila. Všetky pohľady padli na Rawiho.
        Stihol to, napadlo ho. Ďalšie už nestihne, napadlo ho vzápätí. Pustil šípku z ruky a tá nehlučne padla do snehu.
        „Do riti,“ vyjachtal zarazený Rygard a ostatní okolostojaci sa vyjadrili podobne. Holohlavý začal rýchlo roztrasenou rukou brať ďalšiu šípku.
        „Ani na to nemysli,“ varoval ho lesník, ale vôbec neznel výhražne. Kútikom oka si všimol, ako starší muži vzadu napínajú luky. Ďalšie už nestihne...
        „Silvia,“ vypravil zo seba knieža pripito a všetci sa otočili jeho smerom. Padol do snehu a po štyroch sa plazil k dievčaťu. „Silvia... Odpusť mi!“
        Lovec, Reigov prívesok, úplne stuhol. Reig ho chytil za rameno.
        „Odpusť mi! Nevedel som...“ mumlal knieža.
        Reig stlačil lovcovi rameno, až bolo počuť vŕzganie koženej kazajky. Rawi sa otočil na des, z tváre jej sršala nenávisť. Pomaly vstávala, veľmi pomaly a zlovestne, ako dravec pripravujúci sa na útok.
        Do Rawiho tela sa opäť začala zarezávať zima, ale jednu možno predsa len ešte stihne, pomyslel si. Skočil na dievča, ktoré sa vrhlo kniežaťu po krku. Snažil sa dievča znehybniť na zemi, ale zápasiť v mraze s lesným duchom nebolo vôbec jednoduché. Aj normálne by ho porazila, lebo bola silnejšia a rýchlejšia. Avšak celkom zjavne sa ešte nikdy nezúčastnila žiadnej krčmovej bitky, a tak neovládala ani tie najjednoduchšie fígle. Ale len s nimi nemohol Rawi vydržať dlho.
        „Nechaj,“ vrčal po slabikách. „Nechaj ho! Nestojí ti za to.“
        Rygard zodvihol kušu, namieril a Reig sa otočil ku svojím strelcom. „Strieľajte!“
        Zasvišťali šípy.
        Napriek tomu, že mal Rawi dosť starostí s bojom, vnímal, že niekto beží a počul kričať Reiga: „Ju! Ju chyť! Na ožrana sa vyser!“ Opäť dupot nôh. „Chyť ju! Za ruky! Držíš?!“
        „Opatrne!“
        „Drž ju poriadne!“
        Rawi cítil, ako od neho dievča odťahujú. Cítil tiež mnoho čerstvých škrabancov a silu, ktorá ho opúšťala. Zvalil sa dozadu a hlasno vydýchol. Vedľa neho padol tvárou do snehu knieža. „Odpusť...“ skuvíňal.
        Keď sa Rawi zodvihol na lakte, videl ako sa Reig spolu s lovcom a ešte kýmsi snažia udržať des na zemi. Boli to traja mocný chlapi, ale nezdalo sa, že sa im to príliš darí.
        „Kľud dievča!“ vrešťal Reig. Po chvíli to už vyzeralo, že ju pevne držia, ale to už boli piati. Dievča stále niečo kričalo v jazyku lesa. Nikto jej nerozumel.
        Nikto, okrem Rawiho. Cudzinca. Pomaly sa zodvihol na nohy. Videl, že starší lovci podišli bližšie a väčšina dedinčanov sa už rozpŕchla preč. Obzrel sa ku Rygardovi, ležal v červenej škvrne na snehu a z tela mu trčali dva šípy. Grech, kováčov syn mu práve kradol kušu, sekeru, dýku, čo našiel za opaskom a aj peniaze. Niekto iný prejavil záujem o kvalitné čižmy holohlavého chlapa. Takto to dopadá, blyslo Rawimu hlavou. Takto končia cudzinci.
        Lovec sa dvihol od lesného ducha a mykol hlavou na sluhu kniežaťa. Dvaja muži sa dali do pohybu. Nepotrebovali počuť ani slovo, stačil im pohľad, aby pochopili. Chytili sluhu a zhodili na zem, kde ho aj pridržali.
        Potom lovec pokračoval ďalej ku kniežaťu. Za chrbtom mu znel vreskot dievčaťa ako šum lesa a krik Reiga, ktorý s ňou zápasil na zemi. Lesník započúvaný do hlasu lesného ducha bojoval s myšlienkou zakročiť.
        Pripitý šľachtic sa dvihol na ruky a lovec ho kopol z celej sily do rebier. „Ty sviňa!“ Nasledoval ďalší kopanec. „Zabil si mi dcéru!“
        Reig dvihol hlavu od desu. „Doboha! Prestaň! Pôjdeš visieť!“
        Nečinne sa prizerajúci Rawi, dobre vediac ako končia cudzinci, ktorý sa pletú do domácich záležitostí, si všimol Grechov zvedavý pohľad, zapichnutý do lovca. Lovca, ktorý si vybíjal zlosť na kniežati. Lovca, ktorý dobre pozná jeho otca, a preto mu nerozbil hubu. Lovca, na ktorého nepotrebuje fotra, aby...
        Bez slova si Grech a nejaký ďalší zlodej vymenili pohľady. Zodvihli sa a dali do behu, aby čo najrýchlejšie dopravili správu o útoku na knieža domov. Nemal ich už kto chytiť, všetci mali čo robiť, aby udržali na zemi des, sluhu a na knieža útočiaceho lovca. Mladých zlodejov si nik nevšímal.
        Iba Rawi.
        A ešte starší muži s lukmi.

        „Teraz sme späť na hrebeni, vaša jasnosť.“
        „A čo des?“
        „Ušiel do lesa prešpikovaný šípmi, do večera skape.“
        „Dobre,“ prikývol knieža a chytil sa za dolámané rebrá. Sykol bolesťou. Pod krvavými očami mal výrazné kruhy a tváril sa zničene. „Stalo sa niekomu niečo?“
        „Rygard, váš sluha, mladý Grech a ešte jeden chlapec z dediny.“
        Knieža zodvihol unavený pohľad: „Všetci sú mŕtvi?“
        „Áno, jasnosť. Bolo to tvrdé. Sám vidíte, na boku,“ ukázal Reig prstom, „čoho to je schopné.“
        „Pre bohov,“ povzdychol knieža a položil sa na provizórne lôžko z kožušín. „Čo ten mladý? Ako sa volal?“
        „Rawi. Rawi od Trézsy.“
        „Ten, ten. Čo je s ním?“
        „Pomohol nám vystopovať to a zabiť. Odišiel ešte pred svitaním.“
        Knieža prikývol. Nezdalo sa, že by to preňho niečo znamenalo. „Kedy vyrazíme?“
        „Ešte deň tu počkáme, aby ste...“ Reig prehodnotil svoje slová. „Počkáme. Do zajtra rána.“
        „Dobre. Môžeš ísť.“ Knieža sa otočil na zdravý bok. Počul odchádzajúce kroky. „Reig.“
        Reig sa zastavil pri východe zo stanu a obzrel sa späť. „Áno, jasnosť?“
        „Nehovor nikomu, že som... Veď vieš. Nehovor to nikomu, inak ťa dám obesiť.“
        „Áno, vaša jasnosť,“ odvetil náčelník lovcov z dediny a potom vyšiel zo stanu.
        Táborili na hrebeni, na lúke vysoko nad lesom. Lovci a dedinčania sa motali po tábore, zopár ich išlo na vysokú. Niektorý už išli v menších skupinách domov, dole do dediny. On a lovci museli ostať a odprevadiť knieža do citadely.
        Jeho pravá ruka, Silviin otec, sa ešte v noci vybral do lesa za lesným duchom, čo býval jeho dcérou. Dlho sa nevracal. Kráčal do doliny, potom proti prúdu potoka až k prameňu.
        Bolo to pekné miesto, vraj posvätné. Spod veľkého balvanu tu vytekali stružky priezračne čistej vody a zlievali sa do pár stôp širokého toku, ktorý po kameňoch a pováľaných stromoch skackal dole, do dediny. Ten balvan bol veľký ako človek a na jednom mieste sa dali ešte rozoznať prastaré runy.
        Lovec sedel práve na tom balvane a oproti nemu sedel v snehu lesný duch. Bolo to dievča, dieťa, ktoré vyzeralo na viac. Pokožku mala hnedú, tak ako aj vlasy a oči jej žiarili sýtou zelenou farbou. Na mraze bola takmer nahá a predsa jej nebola zima. Pred týždňom ju roztrhali vlky a predsa tu bola. S mužom, ktorý bol kedysi jej otcom a ktorý jej teraz nerozumel ani jediné slovo, čo vypustila z úst.
        Tak veľmi túžila všetko mu povedať. Všetko, čo sa jej stalo. O kniežati, čo sa tváril, že zháňa nevestu pre svojho syna. O tom, ako mu musela ujsť do lesa, kde ju potom dohnal. O tom, čo jej urobil, ako ju zbil a nechal ju vlkom. O tom, ako les vypočul jej prosbu o pomoc. O tom, ako sa stala desom. Ako opustila svoje telo a zmenila sa na to, čím je teraz. O tom, ako stretala ľudí zo svojej dediny, ktorý pred ňou utekali s krikom. O tom, že našla lesníka, ktorý jej rozumel a nebál sa jej. Že bol jediný, ktorý ju pozdravil, predstavil sa jej, akoby ešte vždy bola úplne normálny človek a ona ho posadla. O tom, ako sa chcela pomstiť, zaviesť knieža do pasce lesa a nakoniec o tom, ako sa jej všetko zrútilo na hlavu.
        Chcela, aby ju vzal do náručia a utešil, aby jej povedal, že je jeho dievčatko a že sa nemusí báť. Ale ten lesník mal pravdu, už nebola človekom. Všetci ju opustili...
        Vstala, otec sa na ňu nedíval, hľadel kamsi na zem. Podišla k nemu a objala ho najpevnejšie ako len mohla, ale jeho ruky sa ani nepohli. Ostali naďalej položené na balvane. A ani on sa nepohol. Pustila ho a pozrela sa naň zelenými očami, ktoré boli celých štrnásť rokov hnedé, rovnako ako tie jeho.
        Teraz už nebola jeho dcéra. Bola lesný duch. Niekto úplne cudzí, s kým sa nevie lovec nijako dohovoriť. Rozlúčila sa slovami pripomínajúcimi zvuk padajúceho lístia na jeseň. Potom sa otočila a odbehla do lesa.
        A kdesi na druhej strane lesa napadlo Rawiho, zabaleného v plášti nebohého Rygarda, že takto končia cudzinci.

 Vyhľadávanie

 Posledné komentáre

Fórum žije! (s básní nijak nesouvisející výkřik)
(Ayaki, 17.03.16 19:49)

Dúha
(Weerty, 23.12.13 13:24)

Všem milencům
(Anonymous, 14.12.13 21:03)

Cudzinec
(Anonymous, 02.12.13 11:06)

 Kalendár

november 2017
PUSŠPSN
12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
27282930

Úplný prehľad

Pridať akciu

 Partneri

FantáziaDark ElfSpoločenské hryOZ MastodontSrdce ErineluSteampunk.deever.cz - co uvízlo v soukolíSFF.czKion - nový svet pre DrD