Kráčam po kameňoch s nekonečnými kruhmi
a hrám sa s chaluhami.
Hľadám niečo určené práve mne
vyplavené morom len pre moje oči.

Zrazu z peny na vrchole vlny vybehla biela mačka.
Pozrela na mňa očami:
            jedným modrým ako more
            jedným zeleným ako hlbočina.
Pribehla ku mne a priadla ako vlny na skalách
priadla a hlasom morskej sirény
ma pozvala do mora.

Kráčala som a na tvári cítila kvapky vody
a v očiach štípala soľ ako výstraha.

Vtom sa čierna mačka obtrela chvostom o moje nohy.
Pozrela sa na mňa:
            jedným okom odrážala minulosť
            druhé oko mala plné sĺz.

Rozpustila som si vlasy
vyzliekla šaty a s čiernou mačkou za
a bielou predo mnou vstúpila som do mora.

Objal ma chlad a unášal prúd preč od brehu;
objali ma ruky a unášali do sveta ticha od hlasu čajok;
objalo ma telo a unášalo do bezpečia zo sveta klamu;
objali ma pery a otvorila som oči.

Tak si ho pamätám a taký bude naveky
tak si ho pamätám, toho, kto ma neskôr unavenú
vyniesol na hladinu a pod dohľadom mačiek
položil na piesok vyhriaty slnkom, keď som zaspala.
Položil, vyplietol chaluhy z vlasov a pobozkal na čelo;
položil, pohladil mačky a so slzami v očiach sa vrátil do mora;
položil a vrátil sa tam odkiaľ už nikdy neunikne.

Ležím v piesku a okolo mňa stojí deväť čajok;
ležím a nado mnou krúži odvaha a česť;
ležím a viem, že toto pobrežie už nikdy neupustím;
ležím a počujem more- to do ktorého už nikdy nevstúpim;
ležím a plačem, pretože sa už nikdy nestretneme

Nestretneme- no obaja budeme čakať každý deň, mesiac, rok, život;
nestretneme aj keď je pre mňa slnkom a ja jeho lunou;
nestretneme aj keď luna bez slnka nezasvieti.