Ohyzdné krídla noci tejto,
nedovolia spánku prísť,
ja viem, že aj ráno vymodlené
raz ukáže svoju zlatnú tvár,
zabije bledú lunu, noc i žiaľ...

A pokoj umlčí v zášti svár
a belavé, hlboké výšiny,
raz isto spatrí aj ten poryv..

Poryv duší mojich..

A bytie, náznak ľudský
sa bludných výšin pýta:
Kto si ty?

Ty, čo jak  večný jazdec noci,
zablýskaš bičmi spomienok dávnych
a útržky tvojej desnej moci,
sa tratia v hĺbkach nenávratných?

Ty, čo držíš pri živote vzácnu ružu,
kým dýcha chvejivé srdce milovaného
i ona dýcha, nepustí dušu...
By už neprecitla do svetla denného!

Tak trpko krásna, prchká, krehká
smrteľná ako tá ruža dychtivá
je ozajstná láska,
no nie ten vzletný cit,
o ktorom počuť vo speve vtáčom,
v penení morskej vlny, nie!

Lež láska sa dá i inak nazvať,
zúfalým útekom zbesilým, mysle plačom,
nádejou, hľadaním najskrytejších hĺbok,
tvrdým chlebom, nie vonným koláčom!