Slnce páliť začína,
telo moje zažína.
Mením sa v popol a prach,
no ako vetrík budem fúkať a hriať.

Už som vietor, už som prach.
Preč je všetko čo mal som rád.
Stromy ohýnam ako víchor,
zaraz na poli akoby stíchol.

Premením sa v dážď a sneh,
ako voda obmývam pieskový breh.
V mojom smútku a radosti,
búrkou zasa v krutosti.

Nájdem  teba v svetle mesiaca,
ako ľalia uprostred ničoty žiariaca.
Tam podívam sa do očí tebe,
krásnej a milej deve.

Slza Ti po líci padne,
keď súmrak na nebo opäť sadne  
a vietor zafúka posledný krát,
odíde ten, čo mal ťa tak rád.

Dá sa nepodľahnúť láske?
Dá sa vyjadriť stratu len v jednej hláske?
Dá sa neplakať,
keď stratíš, čo máš rád?

Nedá, preto je obloha šedá,
mesiac biely, tma čierna
a zem hnedá.

Nedá...