Tristotridsaťtritisíc rokov
Veľmi nepríjemný, nešikovný a nenadaný spevák čosi spieval. Vôbec, ale vôbec mu to nešlo. Ale na úroveň MTV to stačilo. Zrejme má ten svet okolo mňa iný vkus.
Prepol som ho. Na Vive čosi mľandravo pomaly zo seba súkala akási blondínka. Nechal som ju bežať, mala dosť dobrý zadok, prsia a tak...
„Som sudca Dredd! Som zákon!“ tak týmto výkrikom ma skoro ráno vyrušil z pozerania TV sused nado mnou. Stál na balkóne a na niekoho mieril svojou umelohmotnou pištoľou. Mal asi tridsať rokov a, ako ste asi už pochopili, nebol dvakrát najzdravší. Skôr pekne švihnutý.
Nohou som zavrel balkónové dvere, no pred tým som ho poslal oberať jahody na Kubu. Pustil som na kompe hudbu (MP3 rulez) a prepol na náš ultrapomalý spravodajský kanál. Do rytmov ska punku sa drali informácie o veľkom politickom comebacku nášho undeada prvej triedy, kapustnej hlavy Vladimíra Muftiho. Aby toho zmätku nebolo málo, moje tri mačky si hlasno pýtali konzervu. A sudca Dredd visel na lane pred mojim oknom, mieril na mňa pištoľkou a kričal. Ziapal. Dával mi dvesto rokov za ignorovanie súdu, sto rokov za urážku majestátu súdu a bohovia vedia čo ešte ten cvok jačal. Spokojne som sa usmial. Začínal ďalší normálny deň.
V kľude, po vyfajčení takého malého (zdravotného) jointíku, za ktorý mi sudca Dredd naparil extra triedu vo väzení, mi do mozgu prenikla informácia o blížiacej sa skúške.
„Skúška! Ááááúúúúch!“ tak nejako sama seba formulovala. A že to nebude príjemná skúška. Teória výchovy. Ha! Pomóc!
Rýchlo som vstal z gauča a pohoršil som tým mačky, ktoré mi venovali jeden z tých ich povýšeneckých pohľadov (asi ako skinhead, keď sa na koncerte úplne napitý zrúbem na zem). Začal som sa bleskovo obliekať. Do hlavičky sa začínajú hrnúť stovky myšlienok. Od nápadu podpáliť sudcovi jeho lano až po nápad ísť za kamoškou po akú takú dokumentáciu ku spomínanej skúške. To mi nakoniec prišlo ako úplne skvelý nápad. A tak som sa, neumytý, lajdácky oblečený, vytratil z bytu.
O pár minút som sa vrátil, umyl, vypol TV, počítač a konečne nakŕmil mačky.
Vonku bolo pekne. Biele mraky na modrej oblohe, vtáčiky mi štebotajú do ľahkej opice (gibona) zo včera a THC poblúznenia. Bola neskorá jar, už skoro leto. Teplo, dusno a slnečno. Nič nevyzeralo na to, že dnes, áno dnes, sa stane čosi zvláštne. Ako zasa nič moc, ale pre mňa tak trochu áno.
Mno, začalo to tak, že v Medickej nebola. Kto? No tá moja kamarátka zo školy. Ale boli tam desiatky iných... Rozhodne krajších. Sadol som si neďaleko skupiny študentiek z medicíny (počul som o čom sa rozprávajú) a s prituplým úsmevom, ktorý som odkukal od sudcu Dredda, som sa na ne díval. Dúfal som, že preberali duševné choroby a ja im môžem poslúžiť ako pokusný objekt. Chyba. Ich jediná reakcia bola približne takáto: „Vidíš toho debila? No toho? Dobrý, nie?“ smiech, smiech a smiech.
Úsmev som poslal na Jamajku kázať o škodlivosti marihuany. A obrátil sa ku dvojici dievčat, čo hrali karty a na niekoho čakali. Obdivoval som dlhé nohy (ach tie hnusné minisukne... ách...) a telá ako z výstavy. A jedna mala tak fajnovo položené nohy... A biele nohavičky. Svet bol pekný...
Čakal som ďalej. Prezvonil som ju svojím extra starým telefónom. Nič. Mlčal. Nefungoval. Nedostávalo sa mu signálu. Čože, tu? Pomyslel som si. Veď som v centre mesta, sakra.
A odrazu cuk, puk, puk, cuk, paf, puf a znova cuk a paf a priamo predomnou sa odkiaľsi zhmotnili tri postavy. Šok!
Najväčší bol Thor. Mával päsťami, gúľal očami a hulákal na malé, sto rokov neholené indivíduum v zničenom župane a s idiotskou taškou prehodenou cez rameno. Jačali na seba čosi, každý v inej reči. Tromfli by aj sudcu Dredda. Kam sa on na nich hrabe?
Rýchlo som skočil za lavičku. Tam som sa zrazil s medičkami. A odtiaľ som si prezrel tretieho blázna z toho cuk, puk, puf divadla. Bol... pardon, bola to krásavica. Taký anglický štýl. Fešná, oblečená asi ako Arabka a úplne kľudná. Dívala sa po okolí, ignorovala Thora aj hipíka. Tí dvaja, v bojových postaveniach, stáli oproti sebe a čakali, kto vytasí rozhodujúcu zbraň. Nevedel som prečo, veď Thor... Thorovi by stačila jediná rana jeho poriadnou rukou a hipík, či čo, by sa asi nepozviechal. A okrem toho, Thor mal niečo cez tri metre. A z očí mu šľahali také pekné blesky. Pohoda.
Medičky sa klepali. Moja THC sa so mnou hrala, prišila mi vyhulený úsmev. Cítil som za sebou tri mladé telá. Tlačili sa na mňa. Och. Fajn...
Celé divadlo skončilo asi po dvoch minútach. Hipík vytiahol z tašky čosi na spôsob vraždoničivozabijáckomatickej zbrane. Namieril na boha. Ten si spoza opasku vytiahol také drobné kladivko. Vtedy sa dievča prvý krát nejako aktívne a kreatívne prejavilo. Skočila medzi nich. Klasika z filmov.
Zakričala po anglicky, že sú hormónmi nabití debili a že nech prestanú. Počkať... povedal som po anglicky?
No a skôr než mohla nastať sranda, jedna z medičiek (čierne krátke vlasy, jemne vyrezávaná tvárička, hnedé očká, ostrý, drzí noštek a jednoducho skvelé ramená a... pevné prsia), metláčka alebo ten štýl, ma objala. Začal som sa roztápať od všetkých tých vzrušujúcich vecí. Konečne sa čosi deje! Ten svet je inak hrozne nudný, všimli ste si?
Toto pekné divadlo náhle ožilo ďalšími hercami. Na trávniku neďaleko fontány sa za kakofónie cuk, puk, puf zvukov zmaterializovala loď. Teda vesmírna loď. A bola pekná. Moderný, rýchly design...
Loď však nebola jediným oživením zábavnej scény. Zatiaľ čo si obaja bojovníci ponad krehkú Angličanku vymieňali spŕšku nadávok (hipík tiež v angličtine, ale akejsi nezrozumiteľnej a božstvo v čomsi severskom), za nimi sa utvoril malý zbor, o nič tichší než oni. Dvojhlavá a trojruká nedôveryhodne pôsobiaca bytosť sa jednou hlavou bavila s angličankou a druhou s nevýrazným, nezdravo optimisticky vyzerajúcim chlapíkom s čiernym vreckovým počítačom v rukách. Ten zase hovoril s prapodivným robotom s maniacky žiariacimi očami. Všetci vyzerali ako zohraná partia cvokov. Po pár minútach odtiahol optimista hipíka aj s angličankou do lode, dvojhlavý maniak s robotom zatiaľ mierili na urazeného boha vraždoničivozabijáckomatickými zbraňami druhej generácie. Potom znova cuk, puk, puk, cuk, paf, puf a znova cuk a paf a loď zmizla. Ostal iba Thor.
Keď sa pozrel na našu lavičku, dievčina metláčka na mňa odpadla. Chytil som ju do náručia a nevinne sa usmial na božstvo. Prišlo mi ho akosi ľúto, ja tu takto s dievčinou v náručí a on sám. Ale THC mi prilepilo úsmev na tvár, tak čo sa trápiť. Nejako bolo, nejako bude.
Zakričal mojim smerom.
„Bež do preč hašlerky jesť!“ mal s Dreddom čosi spoločné, tak som ho poslal preč. Chudák, zrejme porozumel. Ale bol taký zničený, že nemal silu nič mi spraviť. A tak sa zahanbil a zmizol. Úplne. A bez cuk, puk, puf. Slušne vychovaný boh sa pozná.
Keď sa všetko utíšilo, vstali sme z nášho krytu. Vzkriesil som medičku, za čo som si od nej vypýtal číslo (telefónne...). S ochotou mi ho dala. Chvíľu sme sa rozprávali o nedávnej srande. Medičky vyzerali zmätene. Neviem prečo. Minule, na jednej chate, som videl čosi podobné. Ale nie až tak úplne triezvy.
Ako sme tak rozprávali, zbadal som čosi na zemi. Bol to čierny vreckový počítač. Asi vypadol optimistovi z rúk, keď ťahal hipíka späť do lode. Zodvihol som ho. Na zadnej strane mal napísané veľkými písmenami: Neprepadajte panike!
Bozkom som sa rozlúčil s tetuškou metláčkou. Sľúbila mi pár pív u Matúša. Vybral som sa ku kamarátovej sesternici, ktorá býva neďaleko. Na počítač v mojom vačku som už zabudol.
U Sisi sme si zahulili a pokecali.. Nič nové pod slnkom. Život sa znova začal vracať do svojich klasických kolají.
Skúšku som akoby zázrakom spravil, s metláčkou chodím a čierny počítač? Ten sa ukázal byť celkom zaujímavou knihou. A od sudcu Dredda som dostal ďalších sto rokov za neskorý príchod, sto za netriezvy stav a sto za výsmech. Celkom to už robí tristotridsaťtritisíc rokov.
Neprepadajte panike!
ZRudi T.M. Hein
05.06.2004
Partneri
