Formujem.
Stvárňujem.
Snažím sa udržať pokope vodu v hrsti,
hoc‘ vidím ako uniká pomedzi prsty.
Vypĺňam štrbinky, voľné miesta,
zatváram rany, tu vytvára sa cesta.

Cesta pomalá, tichá a úprimná,
držím ťa za ruku, možno som naivná.

Zaplátam diery, medzery.
Zničili iní a nie my!
Zachraňujeme len pozostatky,
hladíme krídla hodvábnej látky
citlivo.
Sťa krištáľ všetko sa rozbilo!

Rukou zhodí to do priepasti,
neprajnosť a srdce plné zášti.
Má strach,
čo živí zákernosť v tých rukách.
Ja motýľ som,
no neumieram v mukách.

A spadla na dno samotného pekla poznania,
tam nabrala do rúk života si!
Necháva za sebou len stopy vyznania,
podáva krídlo ruke spásy.

Vzlieta, už vzlieta!
Prepadlisko nešťastia necháva pod sebou,
kam zhodilo ju čosi zákerné.
Planúce krídla má, už nie je závislou!
Vypustila von srdce bezradné.

Výzva.
Hodená rukavica tvojím smerom.
Cítiš to?
Zacelím ranu, čo je tvojím dielom.
Zacelím ohňom,
tanečník v mojom vnútri.
Tak poď si už po mňa!
Skús, poriadne si udri!

A vstala, mení sa,
šaty sa trhajú.
To Fénix z popola vstal
a oči mu blikajú.
Uhasí smäd tvoj po akejsi sláve.
Budeš tu ticho kňučať v ožehnutej tráve.

Vidíš snáď strach či pokoru?
To ty budeš stáť s hlavou zvesenou.
Nezničíš nič viac, ja zatvorím komoru
na tisíc zámkov.
Tvoj hlas jediný bude ti ozvenou!

Tak zašívam poslednú ranku
na halene života, i stratil sa šrám.
Odpadne chrastička, keď otočíš sa v spánku.
Neboj, ja bdiem, ty nie si tu sám.