Mal všetko
Najlepšie sa mu žobralo pred kostolom. Špinavá vetrovka neurčitej farby, otrhané nohavice, priveľké topánky, stará deravá čiapka. Spolu s hŕstkou iných striehol na koniec omše, pripravený nastaviť ruky a dúfať, že ich nezloží prázdne. Neodvážil sa vstúpiť dnu. Jednak sa bál prebodávajúcich pohľadov „tých šťastnejších“, jednak preto, že už mesiac nemal možnosť umyť sa a zbaviť sa tak nepríjemného zápachu. Spoza dverí sálalo teplo a organ hral hlboké tóny Ave Mária. Niekde vo vnútri sa rozplakalo dieťa. Oto Konštantín na chvíľu privrel oči a pokúsil sa predstaviť si, ako vyzerá. Maličké, zahalené do bielej perinky, ružová čiapočka. Jedného dňa by chcel niečo také držať v náručí.
Oto Konštantín bol bezdomovec. Nevysoký postavou, úzky v pleciach. Nerád spomínal na minulosť. Najmä nie v zime, keď sa trebalo starať o holé prežitie. Krutý chlad sa noc čo noc menil na nemilosrdného vraha. Tí menej šťastní a vyrovnaní zimu nezvládali. Oto Konštantín k ním nepatril. Už tretí rok trávil zimu pod strechou. Jeho dočasným domovom sa stala zabudnutá pivnica. Nebola to veľká miestnosť. Bolo tam miesto len pre jedného.
Omša sa skončila, ľudia pomaly opúšťali kostol. Bezdomovci a žobráci k nim natŕčali ruky. Niektorí prosili, iní sa modlili. Oto sa postavil trochu ďalej. V takejto tlačenici nemal šancu. Zašiel niekoľko krokov od kostola k autobusovej zastávke. Kľakol si na kolená, čiapku položil pred seba a prosebne dvíhal ruky k okoloidúcim.
Bol dvadsiaty tretí december. Koledy, darčeky, vianočná nálada. Sviatky topili ľad v ľudských srdciach. Preto sa pri ňom zastavilo nezvykle veľa ľudí. Oto Konštantín rád sledoval ich správanie. Vedel už dopredu určiť, kto dá a kto nedá almužnu. Vysoký mladík v čiernom kabáte sa tváril, že nič nevidí. Staršia dáma v kožuchu a s neslušne drahým šálom nad ním zhnusene krútila hlavou. Babička zahalená v starom kabáte sa len súcitne usmievala. Každému, kto sa pristavil a hodil do čiapky mincu úctivo poďakoval. Počkal, pokiaľ nevyšiel posledný človek. Rýchlo ukryl čiapku pod vetrovku a stratil sa v uliciach.
Vlaková stanica. Verejné toalety. Zatvoril sa do kabínky a rozbalil čiapku. Začal počítať. Lesklé nové mince ukladal na jednu stranu, staršie matné na druhú. Tridsaťosem, štyridsaťtri... Dostal sa až k číslu sedemdesiat. Na chvíľu sa zamyslel a začal rátať odznovu. Sedmička je magické číslo. Za sedem dní bol stvorený svet. Sedem je smrteľných hriechov. Sedem je divov sveta. Narátal znovu sedemdesiat korún. Mohlo to byť znamenie, snáď dnes bude jeho šťastný deň. Peniaze odložil do vrecka.
Mnohí bezdomovci by peniaze utratili na lacný alkohol. Ešte pred dvoma rokmi by Oto Konštantín spravil to isté. Dostal sa však z toho. Fľaše sa už nikdy nedotkne. Peniaze, ktoré vyžobral považoval za pôžičku, ktorú jedného dňa iste splatí. Zajtra budú Vianoce. Oto Konštantín išiel na nákup.
Chlieb, zemiakový šalát v plastovom obale, zápalky a sviečka. Igelitovú tašku dostal zadarmo. Usmial sa na mladú predavačku. Jej kyslý výraz tváre ignoroval. Ostalo mu štyridsaťdva korún. Bol šťastný. O zajtrajšiu večeru má postarané a ešte stále mu ostalo dosť peňazí. Rozmýšľal, čo mu ešte chýba k správnej slávnostnej atmosfére. V tejto situácii by ho mnohí ľudia považovali za chudáka. Ľutovali ho, súcitili s ním. Nechcel ich ľútosť. Nepripadal si ako chudák. Čo mohol viac chcieť? Mal kde spať, netriasol sa chladom, netrpel hladom. Vianočný stromček mu netreba, rybacinu nemá rád, kapustnicu dostal najesť včera od charity. Ostávalo len... Áno, darček.
Zamyslel sa. Mohol si kúpiť ponožky, nové žiletky, drahé karamelové cukríky alebo čokoládu. V očiach mu na chvíľu zažiarilo. Čo s toľkým bohatstvom? Na čo ho minúť? Vrátil sa do obchodu. Slané tyčinky, chrumky, pomaranče, časopisy, alebo... prívesok na kľúče? Hlúposť, nemá žiadne kľúče, kam by ho zavesil. Toaletný papier? Vrecko cukru? Nakladané šampiňóny? Nie, stop. Nesmie byť príliš chamtivý, treba myslieť aj na budúcnosť. Čo si však kúpiť? Veľmi si želal darček. Prvý po mnohých rokoch.
Pero. Myšlienka ho trafila ako blesk. Kúpi si pero. Je to užitočný nástroj. Dá sa s ním písať, kresliť, špárať sa v uchu... A papier! Áno, pero a papier. Kúpi si čistý zošit a bude písať. Spomenul si, že medzi bezdomovcami koluje akýsi časopis, mohol by robiť redaktora. Toľké šťastie! Brilantný nápad! Len ktoré pero si vybrať? So zošitom nebol problém, mali len dva druhy. Zobral ten hrubší. Po niekoľkých minútach a po podozrievavých pohľadov zo strany predavačky sa nakoniec rozhodol pre klasické priehľadné s modrým atramentom. Odložil si ho spolu so zošitom do igelitky.
Natešene sa ponáhľal uličkami smerom k polorozpadnutej budove s pivnicou. Od radosti by si pískal, no od zimy ho prestali počúvať svaly na tvári. Opatrne sa rozhliadol vôkol seba, či ho nebodaj nesleduje niektorý „kolega“ z ulice. Odsunul drevený poklop na okne a stratil sa dnu. V tme sa vedel dobre orientovať. Škrtol zápalkou a zapálil zvyšok starej sviečky. Má so sebou novú, vystačí mu určite na týždeň. Šalát a chlieb nechal v taške. Všetko ostatné vyložil k sviečke. Dlho si prezeral pero. Bál sa ho stlačiť. Nakoniec sa rozhodol. Modrý hrot sa zaleskol. Otvoril zošit. Zhlboka sa nadýchol. Pritlačil hrot pera o papier a nakreslil kruh. Usmial sa. Dokreslil čiarku, potom druhú. Nakreslil jednoduchú postavičku. Bol zo svojho výkonu veľmi nadšený. Zatvoril zošit.
Zajtra budú Vianoce. Mal všetko. Dobré jedlo, strechu nad hlavou, teplo, svetlo a nechýbal ani darček. Nie hocijaký darček. Spokojne zhasol sviečku a ľahol si do kúta na kopu starých handier. Jedného dňa... Áno, jedného dňa sa naučí písať a bude z neho redaktor časopisu.
Spokojne zaspával. Tešil sa na sviatky. Mal všetko.
Partneri
